Svätý Arsénios Kappadocký
Svätý Arsénios sa narodil okolo roku 1840 vo Fárase v Kappadokii. Jeho rodičia boli bohatí v cnostiach a skromní v materiálnych veciach. Mali dvoch synov, Vlásia a Teodora (otca Arsénia), ktorí v detstve zostali sirotami. Starala sa o nich sestra ich matky, ktorá bývala vo Fárase.
Jedného dňa Vlásios prehovoril mladšieho Teodora, aby šli na otcovské pole. Keď prechádzali cez bystrinu, voda strhla Teodora a Vlásios s plačom prosil o pomoc svätého Juraja. Vtedy náhle vedľa seba zbadal Teodora, ktorý mu radostne povedal, že nejaký jazdec ako mních ho schytil z bystriny, vytiahol von a vyložil na koňa. Odvtedy Teodor hovoril, že aj on sa stane mníchom. Keď vyrástol, jeho teta ho poslala za vzdelaním do Nigdy a potom do Smyrny.
Mal asi dvadsaťšesť rokov, keď vstúpil do Flavianského monastiera Jána Krstiteľa, v ktorom bol podstrihnutý na mnícha a prijal mníšske meno Arsénios. Dlho sa však netešil z ticha monastiera, pretože v tom čase veľmi potrebovali učiteľov a metropolita Paisij II. ho vysvätil na diakona a poslal do Fárasy, aby vzdelával opustené deti. Približne do tridsiatich rokov veku učil ako diakon. Potom bol v Kesárii vysvätený na kňaza s hodnosťou archimandritu a dostal požehnanie byť duchovníkom.
Duchovné pôsobenie otca Arsénia bolo už väčšie. Mal hojnú Božiu blahodať a uzdravoval duše i telá strápených ľudí. Kresťania prostredníctvom neho videli veľkú silu pravoslávnej viery. Keď k nemu prinášali chorých, aby sa nad nimi pomodlil, nikdy neskúmal, či chorý je kresťan alebo Turek, ale aká choroba ho trápi, aby našiel vhodnú modlitbu.
Učil deti, navštevoval blízke aj ďaleké dediny, ale nezanedbával ani svoje kňazské a mníšske povinnosti. Pociťoval však úľavu, keď videl, že pomáha ľuďom, ktorým to prináša úžitok. Veľmi miloval Boha i blížneho. Jeho láska vyžarovala z jeho vnútra a objímala nielen jeho dedinu, ale aj všetky okolité dediny.
Otec Arsénios mal silné pravoslávne vedomie, preto veľmi hlboko pociťoval zodpovednosť za svoje duchovné stádo a bol ostražitý, aby ho ochránil pred všetkými nebezpečenstvami. V jeho dome sa zhromažďovali ľudia, ktorí sa s ním radili a počúvali jeho katechézy. Rozprával im podobenstvá z Evanjelia, o živote svätého na daný deň, alebo udalosti zo Starej zmluvy. Ľudia potom odchádzali domov alebo k susedom, kde sa stretávali, a rozprávali to svojim deťom namiesto rozprávok.
Všetci Fárasiotčania, dokonca aj z okolitých dedín, si ho veľmi vážili. Vo Fárase a celom okolí nebol žiaden lekár, len otec Arsénios, ktorý bol učiteľom i lekárom duší aj tiel. Chorým pochopiteľne nedával lekárske recepty, ale čítal nad nimi príslušnú modlitbu a oni sa uzdravovali. Tí, ktorí mali chorého a nemohli ho priniesť do jeho kélie, posielali otcovi Arséniovi nejaké oblečenie chorého, aby sa nad ním pomodlil. Otec Arsénios sa nad ním pomodlil a vrátil ho späť. Chorý ho zbožne a s vierou nosil a uzdravil sa.
Keďže prípadov chorôb bolo veľa a v bohoslužobnej knihe nenachádzal príslušnú modlitbu, používal aj žalmy zo Žaltára. Evanjelium obvykle čítal len vo veľmi závažných prípadoch, ako boli slepí, nemí, ochrnutí a posadnutí démonmi. Keď videl, že telesne chorý človek je chorý aj duchovne, neuzdravil ho hneď, ale postupne, to znamená, že mu hovoril, aby prišiel znovu a znovu, kým ho neuzdravil aj duchovne. Potom ho poslednou modlitbou zázračne uzdravil aj telesne. Peniaze nikdy nebral, ani nenaťahoval ruky. Mal vo zvyku hovoriť: „Naša viera sa nepredáva.“
Otec Arsénios žil veľmi skromne. V jeho kélii nebola drevená podlaha, ale hlina. Na jednej strane kélie mal dve zložené prikrývky, ktoré rozkladal, keď si chcel trochu oddýchnuť. Jednu kládol na zem a druhú na seba. Ako a koľko spal z lásky k Christovi vie len Boh, ktorý ho za to odmení. Na východnej strane kélie mal policu a nad ňou ikonostas s mnohými ikonami, kde horela neuhasínajúca lampada. Pod ikonostasom mal kožu, kde kľačal, keď sa modlil, alebo sedel na kolenách, keď študoval. Mal ešte jednu policu na knihy, kde mal položenú Novú a Starú zmluvu, Životopisy svätých a rôzne svätootcovské texty.
V stredy a piatky zostával zatvorený vo svojej kélii a modlil sa. Fárasiotčania ho počas týchto dvoch dní nevyrušovali. Chorí len prichádzali k jeho kélii a brali si hlinu spred prahu jeho dverí, natierali si boľavú časť tela a uzdravovali sa. Keď sa stalo, že zďaleka prišiel nejaký chorý, ktorý nepoznal tento jeho poriadok a zabúchal mu na dvere, otec Arsénios otvoril, ale neprehovoril. Znameniami sa dozvedel o chorobe človeka, našiel vhodnú modlitbu, prečítal ju a dotyčný sa uzdravil.
Keď ľudia videli všetky zázraky, ktoré otec Arsénios konal s Božou blahodaťou, bolo logické, že ho uctievali ako svätého. Snažil sa skrývať svoju svätosť, ale Božia blahodať, ktorá v ňom prebývala, ho stále prezrádzala ešte z diaľky. To privádzalo otca Arsénia do ťažkej situácie a nútilo ho ešte viac duchovne zápasiť, aby ukryl svoju svätosť a vyhol sa ľudským pochvalám. Mnohokrát, keď videl ľudí ako ho obdivujú po každom zázraku, ktorý vykonal, prudko hovoril:
– Čo si myslíte, že som svätý? Aj ja som hriešny človek a horší než vy. Nevidíte ma, že sa aj zlostím? Keď vidíte, že sa dejú zázraky, Christos ich robí. Ja len dvíham ruky a prosím ho.
Mnohí, ktorým sa naskytla príležitosť vidieť otca Arsénia ako dvíha ruky a prosí Boha, ako s modlitbou kričí: „Bože môj!“ hovorili: „Povedal by si, že v tej chvíli mu odchádzalo srdce a smelo chytal Christa za nohy a nenechával Ho, kým nevypočul jeho požiadavku.“
Okrem iných darov mal aj dar prezieravosti. Boh ho informoval, že v rámci výmeny obyvateľstva Fárasiotčania odídu z Kappadokie do Grécka. Tento odchod sa uskutočnil 14. augusta 1924. O sebe predpovedal, že bude žiť v Grécku len štyridsať dní a zomrie na jednom ostrove, čo sa naozaj stalo. Otec Arsénios zosnul na ostrove Kerkyra 10. novembra 1924 vo veku osemdesiat tri rokov. Boh ho oslávil, pretože svojím svätým životom stále oslavoval Boha, ktorému patrí všetka sláva na veky.
Pamiatku ctihodného Arsénia Kappadockého si pripomíname 10. novembra.
Ján Zozuľak
Svätý Arsénios Kappadocký
