Svedectvo viery Vasilija Veľkého
Vasilija Veľkého raz priviedli pred prefekta Modesta, ktorý ho chcel donútiť vzdať sa pravej Christovej viery. Jeho presvedčenie, viera a odvaha sa ukázali vo chvíli, keď mu Modestos položil otázku:
– Vasilij, ako si sa odvážil postaviť proti vôli cisára? Kto si ty, že si sa opovážil neuposlúchnuť ho?
Vasilij pochopil, že ho chce zastrašiť, preto mu povedal:
– Za čo ma odsudzuješ, čím som sa previnil?
Modestos mu odpovedal:
– Nemáš takú vieru, ako cisár. Všetci sa mu už podriadili.
Vasilij mu vtedy vysvetlil, aká je jeho viera:
– Robím tak preto, lebo môj kráľ (Boh) nesúhlasí s vierou cisára, ktorý sa klania stvoreniu. (Heretici ariáni považovali Božieho Syna za stvorenie.) Ako na to môžem pristúpiť, keď ja, ktorý som stvorenie, bol som povolaný stať sa bohom? Klaniam sa Božiemu Synovi ako Bohu a nie ako stvoreniu.
Modestos na to zareagoval slovami:
– A kto sme my, keď veríme tak, ako cisár? Naše príkazy nič neznamenajú? Pre teba nie je dôležité byť na našej strane a mať nás za svojich priateľov?
– Ste dôležití miestodržitelia, to nepopieram, nie však dôležitejší ako Boh. A mať vás za priateľov je dobré, pretože aj vy ste Božie stvorenia. Ale kresťanstvo sa nevyznačuje osobami, ale ich vierou, – povedal Vasilij.
Týmito slovami Vasilij ukázal Modestovi, aký je malý a aká komická je jeho samoľúbosť. Modestos cítil, akoby mu brali silu, ktorou zastrašoval svojich poddaných, preto vyskočil a so zlosťou vykríkol:
– Nebojíš sa, že mám moc?
Vasilij sa nezľakol a odvážne mu povedal:
– Čo mi môžeš urobiť?
V tej chvíli Modestos nad sebou úplne stratil kontrolu. Jeho krutosť ho viedla k zahanbeniu. Diabol stále takto postupuje a tam vedie svoje obete. Ešte s väčšou zlosťou skričal na Vasilija:
– Čo môžem? Hocičo z toho, čo mám v právomoci.
Vasilij sa nezľakol ľudského hnevu a opýtal sa:
– Čo sa mi môže stať?
– Môžem ti zhabať majetok, poslať ťa do vyhnanstva, vydať na mučenie alebo dať usmrtiť, – rozhodne vyhlásil Modestos.
– Zastraš ma niečím iným, toto sa ma netýka, – reagoval Vasilij.
Modestos nechápal reakciu Vasilija, preto sa ho opýtal:
– Ako to, že sa ma nebojíš?
Vasilij mu pokojne odpovedal:
– Ten, kto nič nemá, okrem starého oblečenia a niekoľkých kníh, sa nebojí zhabania majetku. Toto je celý môj majetok. Vyhnanstva sa tiež nebojím, pretože sa neohraničujem jedným miestom. Ani Kesária, v ktorej teraz žijem, nie je mojou vlasťou. Kdekoľvek ma pošleš, všade je Božia zem a ja všade budem cudzinec a dočasný. A mučenie? Čo spôsobí telu, ako je moje? Príde prvá rana a hneď sa všetko skončí. Toto si schopný urobiť. Hrozíš mi smrťou? Staneš sa mojím dobrodincom. Túžim po tom, aby som čím skôr odišiel k svojmu Bohu, pre ktorého žijem a pracujem.
Kto mohol zastrašiť niekoho, kto takto žil a rozmýšľal? Samozrejme, že nikto. Tento bezcitný človek bol porazený pokojným a vyrovnaným človekom. Modestos pochopil svoju porážku, ktorú však nemohol priznať. Na chvíľu zmĺkol a potom povedal:
– Doteraz nikto s Modestom nehovoril s takou odvahou.
Vasilij odpovedal:
– Možno si nikdy nestretol pravého biskupa. Keby sa usiloval o také veľké veci, hovoril by s tebou rovnako. My, pravoslávni, sme zdržanlivejší a pokornejší ako ktokoľvek iný. Nesprávame sa naduto nielen voči cisárovi, ale ani voči tomu najmenšiemu človeku. Ale keď je ohrozená správna viera v Boha, prehliadame všetko a bránime ju.
Modestos dal vojakom pokyn, aby Vasilija nechali odísť. Za jeho odvahu ho do smrti nechal na biskupskej katedre a neposlal do vyhnanstva.
Keď Vasilij Veľký zomrel, na pohreb mu prišli jeho priatelia i nepriatelia a všetci v tej chvíli cítili, že pochovávajú svätého muža, ktorý im bude chýbať.
Ján Zozuľak
