Modlitba vyzdvihuje človeka k Bohu
Keď sa Prochor (Serafim Sarovský) venoval ručnej práci alebo robil čokoľvek iné, ustavične mal v mysli a srdci Isusovu modlitbu, a pomocou nej víťazil nad rôznymi démonskými pokušeniami. Keď nenachádzal dostatočný pokoj a ticho v Sarovskom monastieri, napodobňoval niektorých askétov, ktorí s požehnaním igumena odchádzali ďaleko do lesa a v skrytosti pred ľuďmi sa hlbšie ponárali do modlitby. S požehnaním starca Jozefa sa počas voľných chvíľ aj Prochor vzďaľoval do hustého lesa, kde si na schovanom mieste postavil kalyvu, aby sa v tichu úplnej samoty mohol venovať modlitbe.
Pozorovanie prírody a modlitba v úplnom tichu ho postupne vyzdvihovali k Bohu a zároveň mu poskytovali možnosť lepšie si uvedomovať Božiu všadeprítomnosť. Prochor vykonával mníšske pravidlo, ktoré dal anjel Pachomijovi Veľkému, zakladateľovi koinoviálneho mníšskeho spôsobu života. Súčasťou jeho asketického snaženia bolo zachovávanie prísnej zdržanlivosti a pôstu do takej miery, že v stredy a piatky nejedol nič, počas ostatných dní raz za deň.
Všetci prejavovali úctu a lásku k neobyčajnému askétovi, ktorého asketické úspechy nebolo možné ukryť, napriek jeho hlbokej pokore. Zvláštnu lásku a dôveru mu preukazovali starci Pachomij a Jozef, ktorí ho milovali ako vlastného syna. Často ho dokonca používali ako príklad pre iných mníchov.
Prevzaté z knihy: ZOZUĽAK, J.: Ctihodný Serafim Sarovský. Užgorod 2009.
