Zjavenie Christa Serafimovi Sarovskému
Ctihodný Serafim Sarovský mal raz vo Veľký štvrtok v období Strastného týždňa počas svätej liturgie zvláštne videnie. Svätú liturgiu slúžili zbožní starci Pachomij a Jozef spolu s diakonom Serafimom. Pachomij si veľmi obľúbil vekom mladého, ale duchovne skúseného mnícha Serafima, preto s ním takmer stále slúžil bohoslužby. Keď Serafim po malom vchode zvolal: „Pane, zachráň zbožných“ a vychádzal z kráľovských dverí so slovami „a na veky vekov“, zodvihol ruku s orárom k veriacim a bol osvetlený neobyčajným svetlom, akoby slnečnými lúčmi. Keď Serafim zodvihol oči smerom k svetlu, zbadal Isusa Christa ako Syna človeka, ktorý žiaril nevysloviteľným svetlom a akoby rojom včiel bol obkolesený nebeskými mocnosťami: anjelmi, archanjelmi, cherubínmi a serafínmi. Prichádzal od západných dverí chrámu, zastavil sa pred amvonom a keď zodvihol ruky, požehnal slúžiacich kňazov a modliaci sa ľud. Potom vošiel do ikony na ikonostase vedľa kráľovských dverí. Serafimovo srdce sa naplnilo nevysloviteľnou radosťou a v tej chvíli pocítil nesmiernu blaženosť, plamennú lásku k Pánovi. Bol obklopený nestvoreným Božím svetlom.
Po tomto tajomnom videní sa jeho výzor zmenil a nemohol sa ani hýbať, ani rozprávať. Mnohí si to všimli, ale nikto nepoznal pravú príčinu toho, čo sa dialo. Dvaja jerodiakoni pristúpili k Serafimovi a odviedli ho do oltárnej časti chrámu, kde zostal stáť nehybný približne dve hodiny. Jeho tvár sa neustále menila: raz bola biela ako sneh, inokedy sa sfarbovala ružovou farbou.
Slúžiaci starci Pachomij a Jozef si najprv mysleli, že sa mu niečo stalo, čo bolo pochopiteľné vo Veľký štvrtok po dlhotrvajúcom pôste. Vedeli totiž o horlivosti, s akou blažený Serafim prežíval Veľký štyridsaťdňový pôst. Čoskoro však pochopili, že mal zjavenie. Keď sa spamätal, opýtali sa ho, čo sa mu stalo. Serafim dobromyseľne a s detskou dôverou vyrozprával svoje videnie. Skúsení starci v duchovnom živote vo svojich srdciach zachovali jeho rozprávanie a poradili mu, aby neupadol do pýchy a nedovolil, aby do jeho duše vošla zhubná myšlienka, ktorá by ho presvedčila, že za svoje úsilie je hodný pred Bohom. Okrem týchto starcov sa vtedy nikto nedozvedel o obdivuhodnej Božej návšteve, ktorú mal ctihodný Serafim.
Prevzaté z knihy: ZOZUĽAK, J.: Ctihodný Serafim Sarovský. Užgorod 2009
