Blažení chudobní duchom
„Blažení chudobní duchom, lebo ich je Nebeské kráľovstvo,“ povedal Pán náš Isus Christos. Chudoba ducha je najsvätejšou myšlienkou, akú človek môže mať. Je to uvedomenie si svojej chudoby pred Božou veľkoleposťou, uvedomenie si nečistoty pred čistotou Stvoriteľa, uvedomenie si svojej maličkosti pred nekonečnou Božou mocou.
Kráľ Dávid o sebe povedal: „Ja som červ a nie človek.“ Bol kráľ Dávid intelektuálne oneskorený? Vôbec nie, ba naopak, bol jedným z najgeniálnejších ľudí. A jeho syn, múdry Šalamún, hovorí: „Na Teba sa nádejam, Bože môj! Bez Teba ani moje srdce nevydrží, ani môj rozum ma nezachráni!“
Chudoba ducha znamená nedôverovať svojej vôli, ale Božiemu zákonu a Božej vôli.
Blažený je ten, kto sa vyspovedá úprimne a povie: „Moja sila je nulová, môj rozum je slabý, moja vôľa nestála. Pane, pomôž mi!“
Chudoba ducha znamená hovoriť to, čo hovorili vedci, ako Newton: „Viac neviem ako viem.“
Chudoba ducha je byť bohatým ako Jób a hovoriť: „Nahý som prišiel na svet a nahý odídem.“
Za nerozumného považuj nie toho, kto hovorí, že jeho znalosti sú ohraničené, ale toho, kto sa vychvaľuje svojimi znalosťami!
Prevzaté z knihy: Zozuľak, J.: Nikolaj Velimirovič, Nový Zlatoústy. Prešov 2003.
