Rozhovor s Jánom Zozuľakom
Otázka č. 1: Aké boli vaše začiatky a prvý kontakt s Bratstvom pravoslávnej mládeže?
Pravoslávnu mládež som začal organizovať ešte ako študent Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove roku 1985 spolu s Ivanom Biloruským, Štefanom Šakom a Bohuslavom Seničom. Teraz sme už všetci kňazi.
K prvým mládežníckym aktivitám patrila oslava svätého Nikolaja spojená s rozdávaním darčekov malým deťom. Neskôr sme pripravovali aj kultúrny program. Ďalšou aktivitou bola oslava medzinárodného dňa žien, na ktorý sme dievčatám kupovali kvety a sladkosti. Raz do roka sme organizovali „misijnú cestu“ po cirkevných obciach a v spolupráci s duchovnými otcami, ktorí nám vychádzali v ústrety, sme nadväzovali kontakty s mladými chlapcami a dievčatami. Následne sme ich pozývali na mládežnícke akcie.
K najkrajším aktivitám patril výlet do Vysokých alebo Nízkych Tatier v posledný augustový týždeň, ktorý sme každý rok zakončili účasťou na chrámovom sviatku v Ľutine, kde koncom osemdesiatych rokov 20. storočia prichádzalo okolo 80 – 100 mladých ľudí. Všetci sme boli prítomní na celonočnom bdení a okolo 22:00 hod. sme sa pri vatre nad chrámom zhromažďovali a organizovali duchovné besedy. Potom sme sa všetci spoločne pomodlili modlitby k svätému Príjímanu a na svätej liturgii pristúpili k Eucharistii. Medzi mladými ľuďmi to malo veľký ohlas a každý rok ich do Ľutiny prichádzalo viac a viac.
Inicioval som zavedenie mládežníckej kroniky, do ktorej som začal písať prvé články o našich aktivitách, aby sa na nich nezabudlo. Z každej akcie som robil fotografie a lepil ich do kroniky. Dievčatá maľovali krásne farebné ornamenty a takto sme zaznamenávali naše prvé mládežnícke aktivity. Bolo to pekné obdobie, na ktoré stále rád spomínam. Vďaka týmto aktivitám sme začali rozmýšľať o tom, že by bolo dobré vytvoriť oficiálnu organizáciu, ktorá by združovala mladých ľudí z celého Slovenska. Tak vzniklo Bratstvo pravoslávnej mládeže.
Po nežnej revolúcii sme na mnohých cirkevných obciach začali zakladať mládežnícke bunky a začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia došlo k nevídanému rozkvetu pravoslávneho mládežníckeho hnutia na Slovensku. Na sviatok Christovho narodenia v roku 1990 som založil mládežnícku skupinu v Stropkove, ktorá bola veľmi aktívna a organizovala veľa rôznych podujatí: duchovné stretnutia, letné detské tábory v Krajnej Porúbke, Grécku a Poľsku, výlety pre mládež a deti, besedy, púte a pod. Púť zo Stropkova do Ladomirovej pretrvala dodnes a toho roku sa bude organizovať už jubilejný 30-krát.
Otázka č. 2: Myslíte si, že je dôležité venovať sa, zaujímať sa o mladých ľudí v Cirkvi?
Pracovať s mladými ľuďmi je veľmi dôležité, pretože prostredníctvom mládežníckych aktivít sa mladí ľudia navzájom spoznávajú a nenásilnou formou sa začleňujú do cirkevného spoločenstva, v ktorom spoznávajú ozajstný zmysel života a dokážu sa správne orientovať v súčasnej spoločenskej realite. Zároveň spoznávajú základné pravdy o Trojjedinom Bohu, prebúdza sa v nich záujem o duchovný život a začínajú uplatňovať Evanjelium v praxi.
Otázka č. 3: Zažili ste nejakú zaujímavú, vtipnú udalosť počas práce s mládežou, ktorú si pamätáte dodnes?
Počas dlhých rokov práce s mládežou som zažil veľmi veľa zaujímavých príhod. Spomínam si na letný detský tábor v Ruskej Volovej, kde som bol hlavným vedúcim jedného z turnusov. Prvý deň nastúpili deti do radov podľa oddielov a keď sme sa pomodlili ranné modlitby pred ikonami Isusa Christa a Presvätej Bohorodičky, opýtal som sa ich:
– Chcete mať každé ráno rozcvičku?
– Nie, – skríkli všetci zborovo.
– Dobre, – povedal som im, – ale v tom prípade uzavrieme dohodu.
– Akú? – opýtali sa zvedavo.
– Budete ma počúvať na slovo, – odpovedal som s úsmevom a neveril som, že sa to podarí, pretože tam boli aj nezbedné deti.
Tábor pokračoval na druhý, aj na tretí deň a deti ma naozaj počúvali na slovo. Raz som sa dokonca prechádzal po lúke a sledoval deti, ako si upratujú okolie svojich stanov, pretože sme bodovali čistotu stanov. Mimovoľne som si rukou chytil píšťalku, ktorú som mal zavesenú na krku. Zrazu som zbadal, že deti sa zo všetkých strán rozbehli a zoradili predo mnou podľa oddielov. Prekvapene som na ne hľadel a opýtal sa:
– Prečo ste nastúpili?
Domnievali sa, že ich skúšam, preto mi jedno dievča za všetkých odpovedalo:
– Držali ste píšťalku v ruke a mysleli sme si, že idete zapískať, tak sme nastúpili.
Vtedy som si uvedomil, že láskavý prístup k deťom je viac, ako prísnosť. Obdivoval som ich, pretože až do konca týždňa ma skutočne na slovo počúvali. Vedeli, že keď ma budú počúvať, dodržím slovo a ranná rozcvička, ktorú nemali radi, celý týždeň nebude. Tak sa aj stalo.
Otázka č. 4: Máte pre nás, dnešných mládežníkov nejakú radu, nejaký odkaz?
Svedčte svetu o Božom zjavení, ktoré je konkrétne, historické, živé, súčasné, dynamické, osobné a spoločenské. Stretávajte sa čím častejšie, rozprávajte sa o tom, čo vás zaujíma i o tom, čo vás trápi. Nájdite si dobrých duchovníkov, ktorí vás budú bezpečne viesť po ceste spásy. Uzatvárajte manželstvá výlučne s pravoslávnymi mládežníkmi, ktorí žijú liturgickým životom. Vychovávajte deti v kresťanskom duchu a zapáľte v ich srdiečku oheň lásky k Isusovi Christovi, ktorý je jedinou správnou cestou a životom.
Rozhovor s otcom Jánom Zozuľakom pre časopis Istina, číslo 3/2020
Rozhovor s Jánom Zozuľakom
