Lekári tiel i duší
Isus Christos, lekár tiel i duší, nás vyzýva k prekonávaniu telesných i duševných chorôb. Cirkev ponúka človeku skutočné uzdravenie tela i duše a vedie ho k hlbšiemu pochopeniu pôvodu choroby. Evanjelista Matúš hovorí: „Nebeské kráľovstvo sa získava násilím“ (Mt 11, 12). Toto násilie znamená boj s vášňami, ktoré v našom tele i duši spôsobili neprirodzený stav, a vedú človeka k duševnej a telesnej smrti.
Inšpiratívnym príkladom lekárskej práce sú dve významné osobnosti, ktoré poskytovali svoje služby ľuďom v medicínskej a teologickej oblasti. Prvou osobnosťou je lekár a evanjelista Lukáš, ktorý žil v apoštolskej dobe pred 2000 rokmi, druhou osobnosťou je lekár a arcibiskup Lukáš Voino-Jasenecký, ktorý žil v rokoch 1877 – 1961.
Evanjelista Lukáš bol jediným spolupracovník apoštola Pavla, ktorý ho sprevádzal počas všetkých jeho misijných ciest. Po Pavlovej smrti dlhší čas pôsobil v Thive, kde aj zomrel. Na mieste, kde v súčasnosti stojí chrám svätého evanjelistu Lukáša, sa pri posledných archeologických vykopávkach našiel hrob, ktorý pravdepodobne patrí evanjelistovi Lukášovi. Život obyvateľov gréckeho mesta Thiva je počas dvoch tisícročí úzko spätý s evanjelistom Lukášom, ktorý pre nich nie je minulosťou, ale živou prítomnosťou.
Arcibiskup Lukáš Voino-Jasenecký žil a pôsobil v bývalom Sovietskom zväze. Mal úprimný vzťah k chorým a trpiacim ľuďom. Za úspechmi jeho chirurgických zákrokov boli na jednej strane jeho obdivuhodné znalosti anatómie človeka, na druhej strane láskavý prístup k pacientovi ako Božiemu obrazu. Arcibiskup Lukáš bol lekárom, pre ktorého neexistovalo „ja“, ale „ty“, preto všetky svoje sily a čas venoval pacientom.
Akademik V. A. Lisičkin, vnuk arcibiskupa Lukáša, mal možnosť preskúmať archívy KGB, a na základe získaných materiálov sprístupnil nepublikované informácie o ťažkej mučeníckej ceste arcibiskupa Lukáša, ktorý bol sovietskymi komunistami prenasledovaný, väznený, mučený, posielaný do vyhnanstva a týraný za svoju príslušnosť k pravoslávnej viere, ktorá v bývalom Sovietskom zväze bola potláčaná najkrutejšími spôsobmi.
Lekárka Tatiana Voino-Jasenecká, vnučka arcibiskupa Lukáša, hodnotí jeho prínos v oblasti anesteziológie takto:
– Napísal len tri monografie, ale každá z nich bola ojedinelým prínosom pre ruskú i svetovú medicínu.
Napriek tomu, že študenti na lekárskych fakultách sa v minulosti učili a aj v súčasnosti sa učia z kníh arcibiskupa Lukáša Voino-Jaseneckého, väčšina z nich kvôli propagande nevedela, a možno ani dodnes nič nevie nielen o jeho živote, ale ani o tom, že popri chirurgickej práci dlhé roky pôsobil ako arcibiskup. Až v posledných rokoch sa o tejto veľkej osobnosti ruskej chirurgie začalo otvorene hovoriť v Rusku i v zahraničí.
Ján Zozuľak
Lekári tiel i duší
