Lampáda Bohorodičky
Otec Ignátios Duchovník (1827 – 1927) patrí k najváženejším osobnostiam na Svätej Hore Atos. Osemdesiat rokov žil v Katunákii najprísnejším asketickým životom a stal sa nádobou darov Svätého Ducha.
Otec Ignátios mal veľmi snaživého poslušníka Neófyta, ktorý sa vyznačoval veľkou asketickou horlivosťou.
Raz v noci otec Neófytos počul tiché klopanie na dvere svojej kélie a spolu s ním nežný ženský hlas:
– Vstaň, syn môj. Choď do chrámu, pretože moja lampáda zhasla.
Okamžite vyskočil, znepokojený vošiel do chrámu pustovníckej kalyvy a pred ikonou Presvätej Bohorodičky zbadal zhasnutú lampádu. S hlbokým dojatím ju zapálil, vrúcne sa pomodlil a vrátil sa späť do kélie.
Táto udalosť sa opakovala aj počas nasledujúcich nocí.
– Duchovne som pokročil, – začal si namýšľať začínajúci poslušník. – Zdá sa, že som vystúpil vysoko. Panna nebies i zeme ma navštevuje. Počujem jej anjelský hlas. Zapaľujem jej zhasnutú lampádu. Aký som šťastný!
Keď takto uvažoval, démon pýchy do neho neprestal strieľať ohnivé šípy a postrkávať ho do záhuby.
Otec Neófytos občas pociťoval, že jeho svedomie protestuje. Ozývala sa v ňom aj myšlienka, ktorá ho nabádala povedať o tejto udalosti svojmu starcovi, čo bolo jeho povinnosťou. Túto spasiteľnú myšlienku však odmietol.
– Prečo by som o tom mal povedať starcovi? Je to hriech, z ktorého sa mám spovedať? Veď je to svätá udalosť a čím tajomnejšie a mlčanlivejšie ju budem prežívať, tým viac sa uchová jej posvätnosť.
Rozvážny otec Ignátios v správaní svojho poslušníka spozoroval zvláštne prejavy a nebolo mu to ľahostajné. Stále mu pripomínal:
– Neófytos, syn môj, buď opatrný. Informuj ma o všetkom, čo sa deje v tvojom duchovnom živote.
Jedného dňa počas spovede na neho naliehal, aby mu podrobne vyrozprával o celej záležitosti. Veľmi rozvážne a s výnimočným pastierskym prístupom mu objasnil, čo sa stalo. Dokázal mu, že padol do diablovej pasce. Opýtal sa ho:
– Aké pocity si mal pri zapaľovaní zhasnutej lampády?
– Radosť a uspokojenie z toho, že som sa stal hodným takéhoto požehnania!
– A čo ešte?
– Ešte aj niečo iné. Akýsi vnútorný nepokoj a obavy, aby sa môj starec nič nedozvedel.
– Toto posledné jasne svedčí o prítomnosti diabla, – povedal otec Ignátios a podrobne mu porozprával o intrigách nepriateľa.
Skúsený starec napokon poznamenal:
– Poď, oklamaný! Diabol ťa podviedol. Potrebuje Bohorodička teba alebo mňa? Potrebuje tvoju pomoc? Buď opatrný! Keď znovu budeš počuť klopanie na dvere kélie, nevstaneš a nepôjdeš zapáliť lampádu. Ja za to ponesiem zodpovednosť.
Krídla mladého mnícha boli pristrihnuté! Nikdy by nečakal taký neslávny koniec v tejto „vysokej“ záležitosti. Neskôr bol vďačný svojmu starcovi, ktorý ho zachránil z diablovej pasce, hoci v tejto chvíli pociťoval zármutok a kládol si otázku: Znovu budem počuť klopanie na dvere? Je to nemysliteľné! Len čo temné diablove plány vďaka prezieravosti otca Ignátia vyšli na svetlo, rozplynuli sa ako dym!
Ján Zozuľak
