Ctihodný Serafím Sarovský
Ctihodný Serafím Sarovský vystupoval stále vyššie a vyššie po rebríku cností a mníšskych zápasov, ale priblížila sa hodina jeho odchodu z tohto sveta. Rok pred smrťou pocítil celkové vyčerpanie. Mal vtedy sedemdesiat dva rokov. Strašne ho boleli nohy. Tieto bolesti mal v dôsledku neustálych celonočných bdení, dlhého kľačania na skale počas tisíc dní a tisíc nocí a brutálneho zbitia zbojníkmi. Hoci mu z rán na nohách neprestajne vytekal mok, stále mal žiarivú a radostnú tvár, pretože jeho duch pociťoval blaženosť a slávu, ktorú „Boh pripravil tým, čo Ho milujú“ (1Kor 2, 9).
Pokračoval v uzdravovaní ľudí a mnohým pomáhal svojím obdivuhodným darom prezieravosti. Stále častejšie však začal rozprávať o svojom odchode z tohto pozemského života. Niektorým veriacim dával posledné poučenia a hovoril:
– Už sa viac neuvidíme.
Niektorým mníchom i laikom radil, aby sa ďalej sami starali o svoju spásu, pretože sa už nikdy viac neuvidia. Keď sa s nimi lúčil, prosil ich, aby sa za neho modlili.
Ľudia ho často videli stáť vedľa rakvy a rozmýšľať o živote po smrti. Občas horko plakal a mníškam v Divejeve hovoril:
– Sily mi ochabli. Odteraz budete žiť samé. Opúšťam vás.
Niektorí ľudia prosili o požehnanie navštíviť ho budúcu Veľkú štyridsiatnicu v Sarove, ale on im odpovedal:
– Dvere mojej kélie už budú zatvorené. Neuvidíte ma.
Vzhľad ctihodného Serafíma prezrádzal, že jeho život sa čoskoro skončí, ale jeho duch bol zdatnejší ako predtým. Aj svojim najbližším priateľom a spoluaskétom hovoril o prichádzajúcom konci svojho života.
Prevzaté z knihy: ZOZUĽAK, J. Ctihodný Serafim Sarovský. Užgorod 2009.
Ctihodný Serafím Sarovský
