Serafím Sarovský a pútnici
Neskôr mnohí ľudia začali prerušovať ticho ctihodného Serafíma návštevami, pretože hľadali duchovné poučenia a útechu. Mnohí mnísi zo Sarovského monastiera za ním prichádzali po rady a poučenia, iní len preto, aby sa s ním stretli. Tento pustovník mal schopnosť poznať a rozlíšiť ľudí, preto sa niektorým vyhýbal a zachovával mlčanlivosť. Iných, ktorí naozaj potrebovali jeho duchovnú pomoc, ochotne prijímal a s láskou ich duchovne viedol radami, povzbudeniami a duchovnými rozhovormi. Medzi nich patrili pravidelní návštevníci: megaloschimný mních Marek a jerodiakon Alexander. Aj oni, keď našli starca ponoreného do duchovného nazerania Boha, neodvážili sa vyrušiť ho. Buď počkali až ukončí modlitbu, alebo potichu odišli.
Za starcom Serafímom prichádzali aj cudzí návštevníci. Keď niekoho nečakane stretol v lese, obvykle s ním nerozprával, len sa mu pokorne uklonil a odišiel, pretože, ako neskôr vo svojich poučeniach vysvetlil, nikdy sa nezriekol mlčanlivosti. Návštevníci mu pochopiteľne prekážali, lebo mu prerušovali ticho.
Ťažkosti mu spôsobovalo obzvlášť to, keď za ním prichádzali ženy, ale nemohol ich odmietnuť, pretože bol presvedčený, že by sa to nepáčilo Bohu. Ženám je zakázaný vstup na Svätú Horu Atos, preto sa ctihodný Serafím rozhodol rozšíriť zákaz aj na svoju horu, ktorej dal to isté pomenovanie. Raz, keď prišiel do monastiera na svätú liturgiu, požiadal otca Izaiáša, sarovského igumena, o požehnanie na tento zákaz. On mu po istom váhaní dal požehnanie a prežehnal ho s ikonou Presvätej Bohorodičky.
Ctihodný Serafím sa s vrúcnou prosbou obrátil k Bohu a Presvätej Bohorodičke, aby splnili jeho túžbu zakázať ženám vstup do jeho asketickej pustovne, pretože návštevy žien sa mohli stať príčinou pohoršenia pre niektorých mníchov, a ešte viac pre laikov. Ako dôkaz Božieho súhlasu na túto prosbu Serafím žiadal od Boha nasledujúce znamenie: Aby sa konáre stromov ohli na cestičku, po ktorej mal prejsť, keď sa po sviatkoch Christovho narodenia bude vracať zo Sarova do svojej kélie.
A naozaj, keď sa ctihodný Serafím v noci na 26. decembra vybral do Sarova na svätú liturgiu a prišiel na miesto, kde terén začal strmo klesať, zbadal, že z obidvoch strán veľké konáre starých borovíc zakryli cestičku a bránili prechod k jeho kélii. Predtým tam nič nebolo. V tej chvíli vďačný starec poďakoval Bohu a na základe toho sa presvedčil, že jeho túžba sa Bohu páči. Sám nahromadil kmene stromov na cestičku, takže odvtedy prístup k jeho kélii bol celkom uzatvorený nielen pre ženy, ale aj pre všetkých cudzincov.
Prevzaté z knihy: ZOZUĽAK, J. Ctihodný Serafim Sarovský. Užgorod 2009.
Serafím Sarovský a pútnici
