Prvá návšteva Svätej Hory Atos
Je december roku 1990. Loď Axion estin s pútnikmi na palube sa po dvojhodinovej plavbe pomaly blíži k prístavu Dafni na Svätej Hore Atos. Vstúpiť na polostrov alebo odísť z neho môže človek iba po mori. Otváram mapu, ktorú som si kúpil v Uranupolise pred nástupom na loď, a v mysli sa mi rysuje plán ďalšej cesty. Predstavujem si tichú, ničím nerušenú atmosféru svätohorských monastierov a skýtov. Zrazu sa z paluby ozýva silný hlas kapitána lode:
– Vystupujte, prosím.
S mníchmi a ostatnými pútnikmi vystupujem na pevninu. Snažím sa zorientovať medzi niekoľkými budovami a nájsť smer do Karyés, hlavného mesta mníšskej republiky. Niekoľko skupín pútnikov tam ide pešo, ale ja sa rozhodnem počkať na autobus, pretože na základe mapy zisťujem, že je to veľmi veľká vzdialenosť. Ešte z lode som si všimol prudké stúpanie do kopca, ktoré ma odradilo absolvovať náročnú pešiu túru neznámym terénom. Neskôr sa dozviem, že vzdialenosť medzi Dafni a Karyés je viac ako dvanásť kilometrov a cesta pešo tam trvá dve a pol hodiny.
Do odchodu autobusu zostáva približne hodina. Celkom mi to vyhovuje, pretože mám dostatok času poprechádzať sa po malebnom prístave, ktorého atmosféra ma doslova prenáša minimálne o jedno storočie do minulosti. Nikam sa neponáhľam a robím si zopár záberov nádherného prostredia s výhľadom na nekonečné more. Sledujem mníchov i pútnikov, obdivujem prírodu a mysľou sa mi preháňajú rôzne myšlienky. Zároveň pociťujem hlbokú radosť z toho, že stojím na zemi, ktorá je posvätená modlitbami a slzami pokánia veľkých askétov.
Prevzaté z knihy: Zozuľak J. Dotyk neba – potulky po Atose. Bratislava 2020.
