Svätohorci na Atose
Mnísi, nazývaní Svätohorci (Αγιορείτες), žijú na tomto mieste už viac ako tisíc rokov a celé stáročia sa usilujú o očisťovanie duše i tela. Rozhodli sa odísť zo svetského prostredia a celý život prežiť na tomto opustenom mieste, kde bojujú so svojimi vášňami a snažia sa o dosahovanie cností.
Človek už pri prvom kontakte so Svätou Horou intenzívne prežíva prítomnosť medzi živými scénami minulosti a uvedomuje si minulosť v typických scénach prítomnosti. Vymyká sa zvyčajnému spôsobu myslenia a zisťuje, že jeho myšlienky blúdia za hranicami každodennej skúsenosti a uvažovania. Toto tajomstvo priťahuje ľudí na Svätú Horu, ktorá je považovaná za hranicu pozemského a nebeského sveta…
– Kto cestuje do Karyés, môže nastúpiť, – prerušuje moje úvahy vodič autobusu.
Ešte raz sa zadívam do diaľav belasého mora, dopijem kávu a pomaly kráčam k autobusu. Mám pocit, akoby ho práve teraz vytiahli z múzea. Položím si plecniak do batožinového priestoru a trpezlivo čakám v rade.
– Najprv vstúpia mnísi a potom všetci ostatní, – upozorňuje vodič autobusu.
Po strmých schodoch vstupujem dnu a všímam si označenie, ktoré upozorňuje, že prvých šesť radov sedadiel je vymedzených pre mníchov. Ostatní cestujúci sa posúvajú ďalej. Sadám si na koniec autobusu a netrpezlivo čakám na dobrodružstvo, ktoré ma čaká v najbližších dňoch.
Cesta po rozbitej lesnej ceste ubieha pomaly a na niektorých miestach mám dokonca pocit, že autobus sa prevráti. Približne po dvadsiatich minútach stojíme a vodič autobusu oznamuje:
– Kto ide do monastiera Xiropotamu, nech vystúpi. Nasledujúca zastávka bude v Karyés.
Tento monastier sa nachádza veľmi blízko pri hlavnej ceste a je obkolesený hustým lesom. Videl som ho z lode, keď sme sa blížili k prístavu Dafni. Zdalo sa mi, že je postavený vysoko v horách a cesta k nemu bude určite náročná. Teraz sa však začínam pohrávať s myšlienkou, že raz by som tu mohol vystúpiť a stráviť v monastieri aspoň jednu noc.
Z autobusu vyskočilo niekoľko Grékov i cudzincov a my pokračujeme ďalej. Cesta začína nebezpečne stúpať a po chvíli stretávame mužov, ktorí ju absolvujú pešo. Každý z nich sa podopiera palicou, ktorá je na Svätej Hore neodmysliteľnou výbavou každého pútnika.
– Je naozaj veľkou obeťou kráčať po ceste do strmého kopca, – vzdychne si neznámy pán, ktorý sedí vedľa mňa.
– Určite áno, – súhlasne prikývnem a mlčky pokračujem v obdivovaní nedotknutej prírody.
Prevzaté z knihy: Zozuľak J. Dotyk neba – potulky po Atose. Bratislava 2020.
Svätohorci na Atose
