Modlitby za starcov
Za svoj vytrvalý duchovný zápas a bohumilý život ctihodný Serafím Sarovský dostal od Boha dar prezieravosti. Napriek tomu sa ešte viac vyhýbal ľudskej sláve a upriamoval svoju pozornosť na isychastický spôsob života a prísnu askézu. V roku 1806 sa otec Izaiáš, igumen Sarovského monastiera, zo zdravotných dôvodov vzdal vedenia monastiera a bratia si za nového igumena jednomyseľne vybrali ctihodného Serafíma, ktorý to odmietol pre hlbokú pokoru a nekonečnú lásku k pustovni a tichu. Bratia monastiera za igumena následne vybrali otca Nifona, ktorého Serafím poznal od detstva.
Otec Izaiáš sa veľmi trápil, pretože jeho zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že mu neumožňoval prejsť pešo šesť kilometrov do pustovne ctihodného Serafíma, aby u neho počas duchovných rozhovorov našiel útechu. Bratia však s veľkou láskou nosili prestarnutého otca Izaiáša k ctihodnému Serafímovi, aby sa mohli porozprávať. Obaja boli totiž telesne veľmi slabí.
Onedlho otec Izaiáš, posledný z najmilovanejších spoluaskétov ctihodného Serafíma, odišiel k Pánovi a táto strata ho hlboko zarmútila. Od tej chvíle Serafím začal čoraz častejšie rozmýšľať o pominuteľnosti pozemského života, o večnosti budúceho života i o Poslednom Christovom súde. Zároveň sa horlivo začal modliť za duše svojich milovaných starcov Pachomija, Jozefa a Izaiáša. Stále, keď prechádzal okolo monastierskeho cintorína, vrúcne sa modlil k Bohu za týchto askétov a aj ostatných mníchov prosil, aby ich často spomínali vo svojich modlitbách. Istej mníške, ktorá často prichádzala do Sarova a navštevovala ho, povedal:
– Keď prichádzaš ku mne, obráť sa k hrobom, trikrát sa ukloň a pros Boha, aby dal odpočinutie dušiam svojich služobníkov Izaiášovi, Pachomijovi, Jozefovi, Markovi a ďalším. Potom povedz: odpusťte mi, otcovia, a proste za mňa.
Prevzaté z knihy: ZOZUĽAK, J. Ctihodný Serafim Sarovský. Užgorod 2009.
