Príhovor arcibiskupa Dimítrija
(pri príležitosti udelenia čestného doktorátu)
Chcem vyjadriť svoju hlbokú vďaku za veľkú česť, ktorú mi preukázala Prešovská univerzita situovaná v strede, alebo lepšie povedané v srdci Európy. Vysoko si vážim udelenie titulu Čestný doktor, ktorý som dnes od vás dostal a úprimne oceňujem návrh dekana Pravoslávnej bohosloveckej fakulty prof. ThDr. Jána Zozuľaka, PhD., rozhodnutie Vedeckej rady Prešovskej univerzity vedenej rektorom prof. PhDr. René Matlovičom, PhD. a jej členom.
Bol som požiadaný, aby som vo svojej odpovedi na toto láskavé gesto poskytol informácie o svojej akademickej práci. Vďačne to urobím, ale nie, aby som opísal svoju prácu, ale skôr, aby som načrtol niektoré hlavné oblasti môjho zamerania v moderných biblických štúdiách súvisiacich s oblasťou Novej zmluvy a kresťanských východísk. Vybral som tri hlavné oblasti:
- Prvou je oblasť prepojenia medzi textami Novej zmluvy a prácami prvých kresťanských autorov. K tomu sa vzťahuje celý rad štúdií vo forme dizertačných prác, vedeckých článkov a prednášok prezentovaných na akademických stretnutiach. Medzi odborníkmi na Novú zmluvu rastie povedomie, že výskum zameraný na rôzne spôsoby prepojenia medzi Novou zmluvou a ranokresťanskými autormi by mohol vyústiť do zaujímavých výsledkov.
Pracoval som s týmto zvláštnym prepojením medzi Novou zmluvou a jedným z kresťanských apologétov 2. storočia po Christu, menovite Justínom Filozofom a mučeníkom. Vo svojich známych a dochovaných troch prácach, napísaných v polovici 2. storočia: Dialóg so Židom Tryfonom, Prvá apológia a Druhá apológia, Justín urobil pozoruhodný pokus interpretovať zvláštnym spôsobom niektoré základné pasáže z Novej zmluvy, ktoré obsahujú dôležité christologické vyjadrenia či vyznania viery v Isusa Christa. Justín bol schopný rozšíriť svoje vlastné teologické názory s cieľom vstúpiť do existenciálneho dialógu s vtedajšími židovskými učiteľmi a gréckymi filozofmi.
Justín pracoval s jedným zo základných christologických vyjadrení ranej Cirkvi, ktoré obsahuje tri základné koncepty vzťahujúce sa k Isusovi Christovi, konkrétne:
- a) Jeho predexistencia ako Boha,
- b) Jeho vtelenie alebo poníženie ako ľudskej bytosti,
- c) Jeho konečné povýšenie v Jeho zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení.
Takto nasledoval presnú líniu raných vyhlásení viery v Isusa Christa, ktoré sa nachádzajú v Novej zmluve, medzi inými v krásnej christologickej formulácii v liste Filipským (2, 6 – 11), Evanjeliu podľa Jána (1, 1 – 14), liste Židom (1, 1-12) a liste Kolosským (1, 15 – 20).
Justínova vernosť tradičnému christologickému modelu neznamená, že len opakoval rané formulácie viery v Christa. To, čo urobil, bolo, že ich interpretoval prepracovaným a sofistikovaným spôsobom, zatiaľ čo sa držal základného trojdielneho rámca predexistencie, poníženia a povýšenia, aby priniesol tieto koncepty do teologickej diskusie vtedajšej doby. V tomto ohľade transformoval poetický a hymnický jazyk ranej tradície tak, ako je zachovaný napríklad vo Fil 2, 6 – 11, do jazyka dokonalého a explicitného teologického dialógu.
V tomto prípade Justínov osobitný vklad a úspech sa nachádza v rozsiahlom pojednávaní s prvou časťou trojdielnej christologickej schémy „predexistencia, vtelenie a povýšenie“, konkrétne predexistencia Christa.
Justín obšírne hovorí o predexistencii Christa a) predchádzajúcej stvoreniu sveta, b) v spojitosti so starozákonnými zjaveniami Boha a c) vo vzťahu k pohanskému svetu.
Najprv hovorí o predexistencii Christa pred stvorením sveta, aby ukázal, že Christos je Boh rodiaci sa z Otca. On nie je stvorená bytosť, ani časť stvoreného sveta. Nesmeruje k žiadnym špekuláciám týkajúcich sa života a vzťahov v Božstve. Sväté Písmo poskytuje málo informácií na túto tému a Justín pokračuje v rovnakej línii. Jeho postoj môže byť aj výsledkom jeho reakcie proti nepodloženým gnostickým špekuláciám, ktoré sa zaoberali životom a udalosťami v Božstve.
Po druhé, Justín hovorí o predexistencii Christa prezentovanej v starozákonných zjaveniach Boha ako zjaveniach vzťahujúcich sa k Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi a Józuovi.
Argumentuje, že Boh, ktorý sa zjavil a hovoril s týmito veľkými mužmi Starej zmluvy podľa kníh Genezis, Exodus, Deuteronomium a Knihy Józuovej, bol predexistujúci Christos a nie absolútne transcendentný Boh.
S takouto christologickou interpretáciou zjavení Boha dáva Justín Boha do osoby predexistujúceho Christa, priamo do centra histórie Starej zmluvy. Myšlienka absolútnej transcendencie Boha môže vytvoriť nebezpečenstvo prípadného zanechania reality a histórie ľudstva bez Boha v zmysle bezprostredného kontaktu a priamej komunikácie. Justínove uvedenie predvteleného Christa v histórii Starej zmluvy cez zjavenia Boha odvracia toto nebezpečenstvo. Má to veľký význam v nazeraní na gnostické tendencie uniknúť historickej realite alebo radikálne oddeliť Starú a Novú zmluvu, ako to urobili markioniti v Justínovej dobe.
Po tretie, Justín hovorí o predexistencii Christa vo vzťahu k pohanskému svetu. Podľa neho predexistujúci Christos je spojený s pohanským svetom ako hlavný činiteľ vo veciach morálky, etickej zodpovednosti a pri hľadaní pravdy. Je zárukou absolútnej etiky a základom pre slobodu výberu a konania dobra v pohanskom svete na rozdiel od jej náboženských nedostatkov a chýb. Justín argumentuje, že čokoľvek pravdivé, ušľachtilé a správne bolo vyslovené a realizované v živote pohanskými filozofmi, bolo to inšpirované predexistujúcim Christom, ktorého v tomto prípade Justín nazýva „spermatickým lógom“ prítomným ako efektívny činiteľ, ktorý seje zrnká pravdy a cnosti do duší pohanských filozofov, ako napríklad Sokrata.
Môžeme si všimnúť, prečo Justín tak intenzívne pracoval s christologickou koncepciou predexistencie Christa ako integrálnou súčasťou schémy predexistencie, poníženia a povýšenia. Cez rozsiahlu interpretáciu tejto schémy a zdôraznením predexistencie bol Justín schopný konfrontovať pohanských filozofov, židovských učiteľov a gnostických teológov vtedajšej doby. V jeho prípade prepojenie medzi textami Novej zmluvy a rozvíjajúcou sa kresťanskou teológiou 2. storočia prinieslo skutočne pozoruhodný výsledok, ktorý mal vplyv na presnú biblickú interpretáciu.[1]
- Druhá hlavná oblasť koncentrácie na moderné biblické štúdie je samozrejme interpretácia textov Novej zmluvy. Táto oblasť sa sústavne rozvíja, hlavne od II. svetovej vojny. Počas posledných šesťdesiatich rokov boli použité rôzne nové filozofie, metódy a princípy exegézy. Okrem dobre známych a používaných pri interpretácii starovekých textov, historických a literárnokritických metód interpretácie, bol obhajovaný odmytologizujúci prístup nasledovaný redakčným kriticizmom, štrukturálnou analýzou, rétorickou analýzou, dekonštruktívnym kriticizmom a feministickým prístupom ako novými exegetickými metódami pre pochopenie Biblie.
V tom istom čase striktná exegéza textov Novej zmluvy bola kombinovaná s obšírnou prezentáciou dôležitých otázok, ktoré patria do takzvanej teológie Novej zmluvy. Medzi ne patrí napríklad christológia, pneumatológia, eschatológia, soteriológia a kozmológia Novej zmluvy.
Keď mám tu česť hovoriť o mojej vlastnej práci v špecifickej oblasti prísnej exegézy novozákonných textov, rád by som spomenul svoju štúdiu týkajúcu sa Evanjelia podľa Marka. Táto kniha s názvom Authority and Passion: Christological aspects of the Gospel according to Mark je štúdiou spadajúcou do už zmienených kategórií. Kombinuje prísnu exegézu a exegézu zameranú na texty Markovho Evanjelia s pokusom prezentovať v syntéze christológiu toho istého Evanjelia.
Moje vlastné bádanie vedie k veľkému množstvu exegetických prác ako aj špecifických christologických štúdií, ktoré sa zaoberajú Evanjeliom podľa Marka. Nie sú spojené so žiadnou konkrétnou exegetickou metódou, hoci niektoré boli použité po kritickom prehodnotení. Je potrebné povedať, že mojím cieľom bolo vidieť hlavné charakteristiky obrazu Christa, ako je prezentovaný Evanjeliom podľa Marka. S tým súvisiaci výskum viedol k základnému záveru, že Evanjelium podľa Marka sa vzťahuje na dva významné christologické aspekty. Tradične poukazujú na „christológiu moci“ a „christológiu utrpenia“. Tieto dve označenia sú chápané v ich možnej širšej aplikácii. „Christológia moci“ vyjadruje myšlienky súvisiace s prácou, slovami a aktivitami Christa, ktoré odhaľujú Jeho nadprirodzenú autoritu a moc, Jeho Božiu zvrchovanosť a panstvo. „Christológia utrpenia“ zahŕňa myšlienky vzťahujúce sa k Jeho utrpeniu, t. j. širokému spektru, ktoré hraničí s nedostatkom pochopenia zo strany Jeho učeníkov až k Jeho zrade, od poníženia sa pri krste, Jeho zápasu v Getsimane, od ohnivej opozície farizejov k jeho ukrižovaniu. Keď na to hľadíme z iného uhla, christológia moci vyjadruje realitu Christovej Božej hypostázy, opisuje predstavenie Jeho Božstva. Naopak, christológia utrpenia odhaľuje ľudské vlastnosti Christa, poukazuje na Jeho podrobenie sa ľudským situáciám poníženia, utrpenia a smrti.
Veľký úspech evanjelistu Marka nie je limitovaný precíznou a integrálnou prezentáciou dvoch základných christologických aspektov moci a utrpenia, ale rozširuje sa na ich vynikajúcu prezentáciu do toho, čo nazývame „súbežný pohľad“. Vo svojom Evanjeliu Marek uspel v tom, že nám dal excelentný obraz odhaľujúci pochopenie Božej moci Christa zároveň s utrpením a vždy v súbežnom pohľade. Úspech je o to väčší, ak berieme do úvahy, že Marek dokázal zachovať dva aspekty súčasne, v celosti, rýdzo a úplne vo svojom Evanjeliu. Bez akéhokoľvek pokusu interpretovať koexistenciu vznešenej moci a ponižujúceho utrpenia namaľoval originálny obraz Isusa Christa: Boha a človeka, absolútneho Pána života a smrti, ale umierajúceho na kríži, Božieho Syna, jedinečného a milovaného v žiare svetla premenenia a víťazstva zmŕtvychvstania, ale aj tesára, ktorým v Jeho meste Nazaret pohŕdali, posmievali sa Mu a znevažovali Ho. V Markovom Evanjeliu od začiatku do konca zostávajú v integrite dve christologické strany bez toho, aby sa jedna zmenšovala, prevyšovala alebo bola absorbovaná druhou. Na tomto mieste evanjelista zachoval jedinečný a neoceniteľný súbežný christologický pohľad na starovekú tradíciu. Veľký význam tohto činu sa objavil v neskorších storočiach, keď herézy prekrútili alebo zničili súbežný pohľad, ktorý zachoval celistvosť a originálnosť dvoch základných christologických aspektov, zmenšili buď Božiu alebo ľudskú prirodzenosť Christa. Boli potrebné stáročia diskusií, niekoľko Všeobecných snemov a tisíce strán teologických spisov Otcov Cirkvi, aby bol súbežný christologický pohľad zachovaný a definitívne ustanovený.
- Tretia hlavná oblasť súčasného štúdia Novej zmluvy, ktorou sa zaoberám, je gnosticizmus ako nábožensko-filozofický fenomén objavujúci sa predovšetkým v období raného kresťanstva. Vo všeobecnosti problémy, ktoré sú spojené s gnosticizmom, sa vždy týkajú učencov, ktorí narábajú s Novou zmluvou a raným kresťanstvom. V posledných desaťročiach sa zintenzívnil s tým súvisiaci výskum a tomu zodpovedajúce publikácie dosiahli veľký rozmach. Ako je známe, je to vďaka objavu veľkej gnostickej koptskej zbierky 13 kódexov na stavenisku v Nag Hammandi v Hornom Egypte v rokoch 1945 – 1946. Prostredníctvom 44 (alebo 49 v inej klasifikácii) prác, ktoré sú obsiahnuté v uvedených kódexoch, dostal akademický výskum k dispozícii veľmi hodnotný materiál. Tento materiál, v spojitosti s textami Otcov prvotnej Cirkvi, ktorí boli znalcami heréz, menovite Irineja, Hippolyta a Epifánia, rozhodujúcim spôsobom prispel k úsiliu študovať gnosticizmus v kontexte Novej zmluvy a ranej Cirkvi.
Medzi textami, ktoré kódexy Nag Hammandi zachovali, je tiež takzvaný List blaženého Eugnosta alebo Blažený Eugnostos (Letter of Eugnostos the Blessed or Eugnostos the Blessed), gnostická práca pochádzajúca pravdepodobne z 2. storočia. Tento text, vzhľadom na svoju charakteristiku, prezentuje niektoré čiastočné teologicko-historické témy:
Po prvé, prvých šesť z celkových 21 strán práce Blažený Eugnostos obsahuje rozsiahle a podrobné učenie o transcendentnom Bohu, ktorý je označovaný ako Boh „nevýslovný“, „nepomenovateľný“, „nepochopiteľný“ a „nedosiahnuteľný“. Ako je známe, transcendentnosť Boha spolu s jeho teologickým, kozmologickým a antropologickým pohľadom vytvára základný element a problém gnostického systému. Zároveň sa vytvára problém aj pre filozofické systémy, ktoré súvisia s platonizmom, ako je to evidentné v prípade autorov stredného platonizmu 2. a 3. storočia, ako Albinos a Apuleios. Blažený Eugnostos prostredníctvom svojej vytrvalosti a dôrazu na subjekt transcendencie a s použitím bohatej adekvátnej terminológie ponúka možnosť pre komparatívne štúdium problému transcendentného Boha, prevažne vo vzťahu k iným typickým gnostickým textom tiež v porovnaní s filozofickými prácami toho istého obdobia.
Po druhé, text Eugnostos sa objavuje takmer v celosti v ďalšej gnostickej práci, ktorá je obsiahnutá v kódexoch Nag Hammandi, konkrétne Múdrosť Isusa Christa (Sophia of Jesus Christ). Múdrosť Isusa Christa sa odlišuje od Eugnosta ako literárny štýl, predovšetkým pre svoj teologický obsah a základnú náboženskú orientáciu. Zatiaľ čo napríklad Eugnostos zobrazuje niekoľko prvkov, ktoré môžu byť spájané s kresťanskými zdrojmi, Múdrosť Isusa Christa sa objavuje v kresťanskom odeve, ako to naznačuje už jej názov. Je Múdrosť Isusa Christa pokresťančenou verziou Eugnosta alebo je Eugnostos verziou Múdrosti Isusa Christa, ktorá bola zbavená kresťanských prvkov? Tu sa vytvára príležitosť študovať tento jav vo vzťahu k náboženskej literatúre, s ktorým sa často stretávame počas konfrontácie gnosticizmu a kresťanstva.
Vzhľadom na veľký význam sa text Eugnostos stal predmetom mojej monografie s názvom The Transcendent God of Eugnostos: An Exegetical Contribution to the Study of the Gnostic Texts of Nag Hammandi.
Štúdium sa oplatilo v mnohých ohľadoch. Okrem iného ukázalo, že Eugnostos má zvláštny význam v spojitosti s určitou kapitolou teológie Cirkvi. Živo odhaľuje bezvýchodiskovú pozíciu, ktorú gnostická teológia absolútnej transcendencie Boha nevyhnutne dosahuje. V takejto teológii ostávajú nevyriešené obrovské problémy zla a smrti. Vzdialenosť medzi Bohom a človekom ako intrakozmická realita sa stáva hlbinnou a možnosť vtelenia Boha je absolútne vylúčená.
To vysvetľuje, prečo Cirkev od skorého začiatku bola rýchlo v opozícii s gnosticizmom a bojovala s takou intenzitou a vytrvalosťou proti početným obmenám gnostického učenia. Transcendentný boh gnostických teológov, dokonca aj filozofického typu Eugnosta, bol „studený“, neexistujúci pre človeka v reálnych podmienkach a nesúvisiaci s ľudskými situáciami bolesti, viny, zúfalstva, beznádeje a smrti. Bol bohom, ktorý radikálne odmietol Isusa Christa, vodcu i centrum viery a hlásanie Cirkvi. V konečnom dôsledku bol bohom, ktorý sa stal aj radikálnym popretím ľudského bytia. Ale to muselo byť dokázané tisícami strán pochádzajúcich z pera veľkých interpretov Novej zmluvy a vynikajúcich teológov Cirkvi.
Je pre mňa veľkou cťou nielen dostať doktorský titul honoris causa od predstaviteľov tejto významnej univerzity, ale zároveň mať to privilégium predstaviť vám niektoré hlavné oblasti modernej akademickej práce, ktorá sa týka Novej zmluvy. Dotkli sme sa spojenia Novej zmluvy s kresťanskou literatúrou, ktorá ho nasledovala, štúdia gnosticizmu a jeho vplyvu na vývoj ranej Cirkvi a pokračujúcich interpretácií Novej zmluvy.
Urobil som to s presvedčením, že som nehovoril iba o teoretických veciach minulosti, ktoré nesúvisia s reálnym životom a jeho problémami. Témy, ktorých som sa dotkol, sú priamo spojené s naším životom a vytvárajú tak alebo onak súčasné témy, ktoré ostávajú otvorené. Vo svojej prednáške som si bol vedomý faktu, že som hovoril pred váženými ľuďmi, ktorí prešli ťažkými obdobiami niekoľkých desaťročí ako jedinci, ale aj ako spoločnosť a ako krajina.
Moja prednáška je úprimnou poctou významným kolegom z Prešovskej univerzity, milým občanom mesta Prešov a hrdinským ľuďom Slovenska. Nech je Boh vždy s vami, nech hojne požehnáva vaše životy a vašu prácu.
Bývalý arcibiskup Ameriky Dimítrios
Príhovor arcibiskupa Dimítrija
[1] Viac informácií k tejto téme nájdete v mojej knihe s názvom The Pre-Existence of Christ in Justin Martyr: An Exegetical Study with Reference to the Humiliation and Exaltion Christology, publikovanej Harvardskou univerzitou (grécky preklad s názvom Χριστός ο Προϋπάρχον Θεός).
