Hodnosť duchovného otca
Hodnosť duchovného otca – duchovníka je veľká, preto sa vyžaduje veľké úsilie zo strany každého kňaza, aby túto hodnosť vykonával pre úžitok veriacich kresťanov. Duchovní otcovia prijali od svätých apoštolov moc zväzovať a rozväzovať ľuďom ich hriechy v súlade so slovami Isusa Christa: „Ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im, ktorým zadržíte, zadržia sa im.“[1] Dostali takú veľkú moc, ktorá je vlastná len Bohu: „Kto môže odpúšťať hriechy, okrem samého Boha?“[2] Ale duchovní otcovia sú povinní vynaložiť veľké úsilie, aby vedeli, ktoré hriechy majú rozväzovať a ktoré zväzovať. Oni sa stávajú sprostredkovateľmi medzi Bohom a ľuďmi a zmierujú ľudí s Bohom, preto je nevyhnutné, aby presne poznali hodnotu a umenie tohto zmierenia, ako povedal apoštol Pavol: „Boh bol v Christovi … a do nás vložil slovo zmierenia.“[3]
Duchovným otcom bola daná moc byť sudcami, ktorí súdia im zverený Boží ľud. Bolo im však dané aj to, aby veľmi zodpovedne skúmali a hľadali pravdu a spravodlivosť, aby náhodou niekoho neodsúdili nespravodlivo z neznalosti alebo kvôli nejakej svojej vášni a aby sa na nich naplnili slová apoštola Pavla: „Duchovný posudzuje všetko, jeho však nikto neposudzuje.“[4]
Prevzaté z knihy: Zozuľak J.: Ortodoxia a ortopraxia. Prešov 2007.
Hodnosť duchovného otca
[1] Jn 20, 23.
[2] Mk 2, 7.
[3] 2Kor 5, 19.
[4] 1Kor 2, 15.
