Pohraničná Fárasa
Fárasa alebo „Varasió“, vlasť starca Paisija, bola pred výmenou obyvateľstva usporiadaná stredisková dedina pohraničnej gréckej spoločnosti (Romiosýni) Kappadokie. Šesť dedín Fárasy sa nachádza približne dvesto kilometrov južne od Kesárie. Hoci boli izolované hlboko v Malej Ázii, podarilo sa im zachovať pravé pravoslávie, národné povedomie a svoj jazyk.
„Varasióti“ boli známi svojou udatnosťou. Vďaka ich statočnosti zostala ich dedina ako slobodná časť bývalej Rímskej ríše v kappadockých končinách nedobytná pre Cetov (tureckých partizánov), takže mnohí prenasledovaní Turkami tam našli útočisko. Fárasiotčanov preto právom nazývali Makabejci .
Ale ani ženy vo Fárase nezaostávali v udatnosti a hrdinstve. Raz Turci prenasledovali skupinu žien, aby ich zajali. Boli medzi nimi aj príbuzné starca. Tie radšej skočili do vody a utopili sa, aby zachránili svoju vieru a česť, než aby sa mali nechať chytiť Turkom, ktorí by ich zneuctili vo svojich háremoch.
Vo Fárase bolo päťdesiat chrámov. Niektoré z nich boli staré monastiere, ktoré kedysi prekvitali. Existovalo tam veľa studničiek so svätenou vodou, známych po celej Kappadokii kvôli mnohým zázrakom. Centrálny chrám bol zasvätený ctihodným mučeníkom Varachisiovi a Jonášovi, ktorí tam podľa tradície mučenícky zomreli v polovici 4. storočia po Christovi.
Fárasiotčania boli pokračovateľmi výnimočnej asketickej tradície, ktorá začína veľkými Kappadockými Otcami. Milovali Cirkev, boli zbožní a mali bojovného ducha. Počas Veľkých štyridsaťdňových pôstov a pôstnych dní v roku väčšina z nich zachovávala „deviatu“ .
Posledným zábleskom a najdokonalejším vyjadrením tejto tradície bol kňaz konajúci bohoslužby v dedine, svätý Arsénios Kappadocký (1841 – 1924). Jeho svätý život a množstvo zázrakov sa stali príčinou toho, že u neho hľadali ochranu kresťania, ale aj moslimovia z celej Kappadokie.
Prevzaté z knihy: Jeromních Isaak. Život Starca Paisija Svätohorského, 1. diel. Bratislava 2013, s. 9-10.
Pohraničná Fárasa
