Datľovník
Na kraji cesty rástol vysoký datľovník. Pod ním vysadili tŕnie, veľa tŕnia, ktoré zatarasilo cestu. Prechádzali tadiaľ ľudia a tŕnie ich pichalo a zraňovalo. Oni sa zlostili a nadávali tŕniu, pretože sa nenašiel nikto, kto by ho vyťal, aby viac okoloidúcich nepichalo. Vtedy tŕnie spyšnelo, dvihlo sa k datľovníku a pohŕdavo mu povedalo:
– Škoda tvojej výšky! Načo ti je, keď nikto o tebe nerozpráva? Počúvaj, koľko ľudia každý deň o mne hovoria. Mám česť a ty nemáš nič.
Datľovník odpovedal:
– Trpká je tvoja sláva, rovnako ako aj ty si trpké. Radšej nech o mne nehovoria nič, ako by mali hovoriť to, čo hovoria o tebe. O mne ľudia hovoria len vtedy, keď zbierajú moje plody (ďatle). Je pravdou, že o mne hovoria zriedka, ale keď hovoria, stále sú vďační a spokojní. Správni ľudia sa zaujímajú o to, ako vezmú dobré plody pre svoj život a nie ako budú počúvať chválu.
Sláva stále sprevádza dobrých ľudí. Možno ju nevidieť v tomto živote, ale určite sa ukáže vo večnom živote, preto aj Christos, keď urobil niečo dobré, zvyčajne tým, ktorým pomohol, povedal:
– Nikomu to nehovorte!
To isté robili aj svätí našej Cirkvi. Uvedomovali si, aký význam majú tieto Christove slová a vyhýbali sa ľudskej sláve ako ohňu.
Prevzaté z knihy: Zozuľak, J.: Nikolaj Velimirovič, Nový Zlatoústy. Prešov 2003.
