Poučenie Serafima Sarovského o nádeji
Tí, ktorí majú pevnú nádej v Boha, približujú sa k Nemu a sú osvecovaní žiarou večného svetla.
Človek, ktorý z lásky k Bohu nedbá o seba, má ozajstnú nádej. Verí, že sa o neho stará Boh. Ale keď oprie svoju nádej o svoje skutky a utieka s k Bohu len vtedy, keď má neočakávané ťažkosti, ktoré nemôže prekonať svojimi vlastnými silami, takáto nádej je márna a falošná. Kto má pravú nádej, hľadá len Božie kráľovstvo. Pokiaľ ide o nevyhnutné veci potrebné pre dočasný život, je si istý, že mu budú dané.
Keď v srdci nie je takáto nádej, nie je možné, aby v ňom bol pokoj. Nádej prináša srdcu radosť a pokoj. O tejto nádeji Pán povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vám dám odpočinutie.“[1] Teda nádejajte sa na mňa a ja vám pomôžem pri vašej námahe a obavách.
V Evanjeliu podľa Lukáša sa o svätom Symeonovi uvádza nasledujúce: „Svätý Duch mu zjavil, že neuzrie smrť, kým neuvidí Pánovho Pomazaného.“[2] A spravodlivý Symeon uchovával svoju nádej až do očakávanej chvíle, kedy s radosťou prijal do svojich rúk Spasiteľa a povedal: „Teraz prepúšťaš, Vládca, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie.“[3]
Prevzaté z knihy: ZOZUĽAK, J.: Ctihodný Serafim Sarovský. Užgorod 2009.
Poučenie Serafima Sarovského o nádeji
[1] Mt 11, 28.
[2] Lk 2, 26.
[3] Lk 2, 29 – 30.
