Nadutý šejk
Píšeš mi, že niektorí tvoji priatelia, ktorí získali veľké funkcie, začali sa k tebe správať odmerane. Pri rozhovoroch už prestali byť srdeční. Stali sa formálnymi. Niekedy celé hodiny čakáš pred ich kanceláriou, aby si sa s nimi stretol. Dozvedel si sa tiež, že za tvojím chrbtom niekedy o tebe hovoria pohŕdavo. Nemôžeš si vysvetliť, ako mohlo dôjsť k takejto zmene.
Poviem ti jeden príbeh:
V Arábii žili dvaja priatelia. Každý večer sedávali na malých stoličkách pri ohni a rozprávali sa. Raz sa jeden z nich stal šejkom. Vybudoval si kamenný palác a v ňom trón z perlete. Mnohí ľudia prichádzali a klaňali sa svojmu novému panovníkovi.
S radosťou prišiel aj jeho starý priateľ, aby mu zaželal všetko najlepšie a poblahoželal k novej funkcii. Ale nadutý šejk mu nedovolil vstúpiť. Nechal ho čakať pred palácom niekoľko dní. Robil sa, že je veľmi zaneprázdnený. Jedného dňa ho „veľký“ šejk predsa len prijal. Jeho bývalý chudobný priateľ vošiel do paláca a šejk sedel na svojom žiarivom tróne roztiahnutý ako páv. Jeho priateľ predstieral, že ho hľadá a čudne obracal oči tu a tam.
Nahnevaný šejk sa ho spýtal:
– Čo hľadáš? Nevidíš ma?
– Človeče môj, snažím sa ťa zazrieť. Kde si? – odpovedal mu jeho priateľ. – Pokiaľ si sedel na malej stoličke a zhovárali sme sa, nebolo vidieť tvoju stoličku. Teraz, keď sedíš na takom veľkom tróne, nie je vidieť teba!
Prevzaté z knihy: Zozuľak, J.: Nikolaj Velimirovič, Nový Zlatoústy. Prešov 2003.
Nadutý šejk
