Najprísnejšia askéza
Pred koncom svojho veľmi namáhavého života ctihodný Serafím Sarovský, znamenitý Christov bojovník, nielen nezmenšil svoju námahu, ale k predchádzajúcim asketickým zápasom dodal nové úsilie a nové cvičenia. Počas posledných rokov života spal sediaci na podlahe, chrbát mal opretý o stenu a nohy natiahnuté. Občas si opieral hlavu o kameň alebo o zrezaný peň, alebo si ľahol na mech, tehly či drevo, ktoré mal v kélii. Keď sa blížil čas jeho odchodu z tohto pozemského sveta, kľačal a spal tvárou na zemi tak, že mal lakte opreté o zem a rukami si držal hlavu.
Potravu prijímal raz za deň, a to len večer. Oblečenie mal veľmi skromné a na otázku istého bohatého muža, prečo nosí také handry, starec Serafím odpovedal:
– Svätý Joasaf považoval plášť, ktorý mu dal pustovník Varlaám, za slávnostnejší a vzácnejší odev ako kráľovský purpur.
Ctihodný Serafím, hoci bol pre svet už celkom mŕtvy, neprestal sa modliť k Bohu s nekonečnou láskou za tých, ktorí žijú vo svete. Nebo sa pre neho stalo veľmi blízke.
Keď sa ho návštevníci z Kurska opýtali, či chce niečo odkázať svojim príbuzným, obrátil sa k ikonám Spasiteľa i Bohorodičky a s úsmevom povedal:
– Hľa, moji príbuzní. Pre svojich telesných príbuzných som už mŕtvy.
Prevzaté z knihy: ZOZUĽAK, J. Ctihodný Serafim Sarovský. Užgorod 2009.
