Rozhovor s Jozefom Jurčišinom
Otázka č. 1: Jožko, ako si spomínaš na svoje začiatky v Bratstve pravoslávnej mládeže?
Písal sa začiatok roka 1990. Po nedeľnej svätej liturgii nás oslovil Ján Zozuľak, vtedajší študent Pravoslávnej bohosloveckej fakulty, aby sme na chvíľu ostali v chráme. Keďže tam ostal aj môj kamarát Jakub Jacečko, ostal som tiež. Ako trinásťročný chlapec som vtedy ešte netušil, že týmto okamihom sa v Stropkove začína písať história stropkovskej skupiny Bratstva pravoslávnej mládeže a pre mňa jedna krásna kapitola môjho života – „Môj život v Bratstve pravoslávnej mládeže.“ Možno to vyznieva až trochu pateticky, ale verte mi, je to tak. Spomienky na duchovné stretnutia, púte, ale hlavne na letné tábory, či už v Krajnej Porúbke, no najmä v Ruskej Volovej (za ktoré som otcovi Ivanovi Biloruskému a jeho mátuške dodnes nesmierne vďačný) ma aj po rokoch napĺňajú krásnym pocitom a príjemnou nostalgiou.
Otázka č. 2: Púť do Ladomirovej sa bude konať už po tridsiaty krát. Ako vyzerali prvé púte, kto stál pri ich začiatkoch?
November 1989 priniesol do života našej Pravoslávnej cirkvi nielen náboženskú slobodu, ale aj množstvo takmer existenčných problémov, ale Boh v čase skúšok mnohým ľuďom, pre ktorých bola pravoslávna viera skutočnou súčasťou a zmyslom ich života, daroval veľkú silu, entuziazmus a odhodlanie, vďaka ktorému sa nebáli o svojej viere nebojácne svedčiť aj v tých „pohnutých“ 90-tych rokoch. A tak vďaka otcovi Petrovi Cuperovi, otcovi Sergejovi Cuperovi a odhodlaným bohoslovcom, akými boli Ján Zozuľak, Ján Kosť a ďalší, vznikali rôzne akcie na podporu pravoslávnej viery. Jednou z takýchto akcií boli aj púte. Samotnej púti do Ladomirovej predchádzali púte do Krásneho Brodu i na Bukovú Hôrku, kde sme dokonca priniesli a osadili drevený kríž, ktorý však do niekoľkých dní istí „bohabojní“ kresťania spálili. A tak Jánovi Zozuľakovi skrsla myšlienka zorganizovať púť na miesto nášho bývalého pravoslávneho monastiera – do Ladomirovej. V roku 1990 bol na takéto akcie potrebný aj kus odvahy, pretože protipravoslávne nálady boli veľké. S požehnaním vladyku Nikolaja pri príležitosti sviatku Sťatia (Usiknovenija) hlavy svätého Jána Krstiteľa zorganizovali stropkovskí mládežníci 1. ročník púte zo Stropkova do Ladomirovej. Zúčastnilo sa jej približne 35 – 40 ľudí. Som nesmierne rád, že s Božou pomocou sa túto už tradičnú púť darí stropkovským mládežníkom i veriacim organizovať každoročne až dodnes.
Otázka č. 3: Aký zmysel vidíš v organizovaní mládežníckych pútí?
Ak niečo prinášame Bohu s láskou a úprimne, neostane to u Boha bez povšimnutia. A tak aj každé naše putovanie, ktoré prinášame Bohu s láskou ako dar v podobe našej námahy, nám prináša úžitok a duchovnú radosť. Uvediem príklad z osobnej skúsenosti: V roku 1999 som sa zúčastnil púte na svätú horu Grabarku v Poľsku. Tretí deň putovania začínal svätou liturgiou ráno o 8:00 hod. Na cestu sa okolo 10:30 hod. vydalo približne 800 ľudí. Organizátori však kvôli novej trase zablúdili. V ten deň, ako som sa dozvedel neskôr, sme prešli asi 35 – 40 km. Okolo 21:00 hod. začali vyčerpaných ľudí k chrámu v cieľovej dedine zvážať autobusy, autá, a dokonca aj sanitky, ktoré zorganizovali tamojší veriaci spolu s organizátormi. V ten deň nás do cieľa došlo o 22:30 hod. len približne 150 ľudí. Cieľom nášho putovania v tmavej noci bol vysvietený chrám, ktorý mi v tej chvíli pripomínal maják v prístave. Nikdy nezabudnem na ten radostný pocit, ktorý nás sprevádzal, keď sme za spevu duchovných piesní vstupovali do chrámu. V tom pocite nebola len radosť z toho, že sme to s Božou pomocou zvládli, ale aj niečo omnoho viac. Nasledovali ďalšie dva dni putovania v hustom daždi a chladnom vetre, až sme na obzore zbadali svätú horu Grabarku, kde sme na kolenách prešli okolo chrámu. Tieto pocity sú neopísateľné. Až vtedy človek pochopí a precíti význam a zmysel putovania na sväté miesta.
Otázka č. 4: Ktorý ročník púte ti najviac utkvel v pamäti?
Pravdupovediac, každý ročník prináša niečo špecifické a krásne, ale takým výnimočným bol azda rok 1999, kedy sme na našu 9. púť pozvali mládežníkov z poľského mesta Bialystok. Teraz trochu odbočím. V rokoch 1996 – 1999 som sa s našimi mládežníkmi zo Stropkova zúčastňoval nádherných niekoľkodňových pútí na svätú horu Jawor v Poľsku, pútnické miesto neďaleko našich hraníc. Tam sme postupne spoznali množstvo poľských mládežníkov. Na ich pozvanie sme sa v auguste 1999 zúčastnili aj spomínanej púte na svätú horu Grabarku. Pohostinnosť, ktorú nám preukázali, bola obdivuhodná. Z tejto púte sme odchádzali veľmi nadšení. Organizácia práce a fungovanie poľského Bratstva, organizácia samotnej púte i sprievodný program pre nás, zahraničných hostí, ma ohromne motivovali, povzbudili a inšpirovali aj pri organizovaní našej púte. Inšpirovaný poľským mládežníckym časopisom „Bratczyk“ a „Arche“ som ako viceprezident Bratstva pravoslávnej mládeže na Slovensku v roku 1999 začal iniciovať obnovenie vydávania nášho časopisu Istina. Ale vráťme sa späť. Už počas tejto púte som našich poľských hostiteľov pozval k nám na púť do Ladomirovej. S Božou pomocou sa to podarilo a na niekoľko dní prišlo k nám vtedy dvanásť mládežníkov z Poľska. Veľmi rád spomínam aj na rok 2002, kedy vďaka Danielovi Podhajeckému na 12. ročník prišiel otec Aleksej s dvanástimi mládežníkmi z Bieloruska. Podobne spomínam aj na 26. ročník, kedy sme na púti vďaka otcovi Petrovi Savčakovi mali aj mníchov zo srbského monastiera Kovilj. To sú pre mňa asi najpamätnejšie ročníky. Výnimočné boli aj posledné ročníky. Prečo? Vďaka počtu rodín s malými deťmi. Bohu sláva, keď človek po rokoch opäť vidí prichádzať na púť tých, ktorí sa pred pätnástimi, dvadsiatimi či dvadsiatimi piatimi rokmi zúčastnili púte ako mládežníci a teraz prichádzajú na púť so svojimi deťmi. Je to skutočne nesmierna duchovná radosť.
Otázka č. 5: Máš spomienku spojenú s púťou, ktorá ťa vždy rozosmeje?
Áno, napríklad, keď sa naša päťročná dcéra mojej manželky už na konci Stropkova spýtala: „Mamka, o chvíľu už bude Ladomirová, však?“ Do Ladomirovej zostávalo ešte 14 km.
Ak Boh pomôže, tohto roku pripravujeme jubilejný 30. ročník púte zo Stropkova do Ladomirovej. Prezradím, že bude venovaná spomienke na život a dielo nedávno zosnulého starca Efréma Arizonského, s ktorým sa ešte na Svätej Hore Atos, kde bol igumenom v monastieri Filoteu, osobne niekoľkokrát stretol prof. ThDr. Ján Zozuľak, PhD., ktorý prijal pozvanie na tohtoročnú púť a priblíži nám túto veľkú osobnosť celosvetového významu. Pozývame všetkých, ktorým to zdravie a okolnosti dovolia, a ktorí chcú duchovne posilniť nielen seba, ale aj ostatných, aby využili túto príležitosť a s láskou priniesli Bohu trochu svojej námahy.
Rozhovor s Jozefom Jurčišinom pre časopis Istina, číslo 9/2020
Rozhovor s Jozefom Jurčišinom
