Serafim Sarovský a medveď
Sestra z Divejevského monastiera Matrona Pleščejeva vyrozprávala nasledujúcu obdivuhodnú príhodu:
Keď som prišla do monastiera, s požehnaním otca Serafima som vykonávala poslušnosť kuchárky. Zrazu pre slabosť a diabolské pokušenie som upadla do takého duševného znepokojenia a pochmúrnosti, že som sa tajne a bez požehnania rozhodla opustiť monastier. Natoľko ťažká a neznesiteľná bola pre mňa táto poslušnosť. Otec Serafim bezpochyby predvídal toto moje pokušenie, keď ma neočakávane pozval, aby som ho navštívila. Odišla som k nemu na tretí deň sviatku svätých apoštolov Petra a Pavla. Počas celej cesty som plakala. Keď som prišla k jeho kélii, pred vstupom som povedala obvyklú modlitbu. Odpovedal „amin“ a vyšiel ma privítať ako milosrdný otec. Chytil ma za obe ruky, uviedol do kélie a povedal:
– Radosť moja, čakal som ťa celý deň.
So slzami som mu odpovedala:
– Otče, ty vieš, aká je moja poslušnosť, nemohla som prísť skôr. Len čo som sestrám pripravila jedlo, vybrala som sa k tebe a celú cestu som plakala.
V tej chvíli mi otec Serafim utrel slzy svojou vreckovkou a povedal:
– Matka, tvoje slzy nekvapkajú na zem nadarmo.
Potom ma zaviedol k ikone Najsvätejšej Bohorodičky Milostivej a povedal mi:
– Pokloň sa, matka, a pobozkaj Kráľovnú nebies. Ona ťa uteší.
Poklonila som sa, pobozkala ikonu a pocítila som vo svojej duši takú radosť, akoby som bola celkom vymenená. Potom mi otec Serafim povedal:
– Matka, teraz choď do monastiera a zajtra príď sem do pustatiny.
– Bojím sa, otče, sama sem prísť, – odpovedala som.
Ale on ma uistil:
– Počas celej cesty neustále nahlas hovor: Pane, zmiluj sa.
Hneď aj sám niekoľkokrát potichu povedal: Pane, zmiluj sa. Urobila som tak, ako mi prikázal. Nasledujúci deň som počas celej cesty nahlas hovorila: Pane, zmiluj sa. A nielenže som nepocítila žiaden strach, ale naopak, veľkú radosť.
Keď som sa blížila do malej pustovne, nečakane som zbadala otca Serafima, ako sedí na polene v blízkosti svojej kélie a vedľa neho stojí veľký medveď. Od strachu som zostala ako soľný stĺp a z celej sily som kričala:
– Otče, zomriem!
Od strachu som spadla na zem. Keď počul môj hlas, zľahka udrel medveďa a zodvihol ruku. Medveď, akoby bol rozumný tvor, hneď odišiel do hustého lesa tým smerom, kam mu ukázal rukou. Keď som to všetko videla, triasla som sa od hrôzy. Ešte aj vtedy, keď sa ku mne priblížil otec Serafim a povedal mi, aby som sa nebála, neprestala som kričať:
– Beda mi! Zomriem!
– Nie, matka, – riekol mi starec, – nezomrieš. Smrť je od teba ďaleko. Toto je radosť.
V tej chvíli ma odviedol k tomu istému polenu, kde pred chvíľou sám sedel. Modlil sa. Prikázal mi, aby som si sadla a on si sadol tiež. Len čo sme si sadli, z hustého lesa sa náhle vynoril ten istý medveď a keď sa priblížil k otcovi Serafimovi, ľahol si k jeho nohám. Na začiatku som sa nesmierne vyľakala, pretože som bola v blízkosti tejto strašnej šelmy. Ale neskôr, keď som videla otca Serafima, ako sa správa, bez známky strachu, a ako svojou rukou dáva medveďovi chlieb, upokojila som sa.
Tvár posväteného starca sa mi zdala obzvlášť obdivuhodná, jasná a radostná, ako tvár anjela. Keď som sa celkom upokojila, starec mi dal zvyšný chlieb a povzbudil ma, aby som ho sama dala medveďovi. Ja som mu však odpovedala:
– Bojím sa, otče, zubami mi odhryzne ruku.
Starec sa na mňa zahľadel a s úsmevom povedal:
– Nie, matka, ver mi, neodhryzne ti ruku.
Nuž, zobrala som kúsok chleba a dala ho medveďovi s takým uspokojením, že som mu chcela dať aj ďalší. Šelma bola vďaka otcovi Serafimovi krotká a prítulná, dokonca aj ku mne hriešnej. Keď starec videl, že som pokojná, povedal mi:
– Pamätáš sa, matka, ako pri rieke Jordán lev slúžil svätému Gerasimovi? Biednemu Serafimovi slúži medveď. Vidíš? Aj šelmy nás počúvajú a ty si sa bála. Prečo by sme mali mať malú vieru?
V tej chvíli som mu naivne povedala:
– Otče, ak by sestry videli tohto medveďa, zomreli by od strachu.
Ale on mi riekol:
– Nie, matka, sestry ho neuvidia.
– Keď ho niekto zabije, veľmi sa zarmútim, – zareagovala som.
A on mi povedal:
– Nezabijú ho, ale okrem teba ho nikto neuvidí.
Keď som premýšľala, ako budem sestrám rozprávať o tomto zázraku, otec Serafim odpovedal na moje myšlienky:
– Matka, kým neuplynie jedenásť rokov od mojej smrti, nikomu o tom nebudeš hovoriť. Boh ti zjaví, komu to vyrozprávaš.
Po mnohých rokoch prišla sestra Matrona kvôli nejakej práci do kélie, v ktorej s požehnaním otca Serafima maľoval ikony Eutym Vasiliev, známy zbožnosťou a nekonečnou láskou k svätému starcovi. Keď zbadala, že maľuje otca Serafima, zrazu mu povedala:
– Bolo by pekné, ak by si namaľoval otca Serafima spolu s medveďom.
Eutym sa jej opýtal, ako jej zišla na um takáto myšlienka. Bol tak prvý, ktorému mníška vyrozprávala o tejto veľkolepej udalosti. Presne vtedy sa naplnilo jedenásť rokov od smrti ctihodného starca Serafima Sarovského.
Prevzaté z knihy: ZOZUĽAK, J.: Ctihodný Serafim Sarovský. Užgorod 2009.
Serafim Sarovský a medveď
