Serafim Sarovský kňazom
Po nebeskom videní sa ctihodný Serafim Sarovský nestal samoľúbym pre svoje duchovné dary, ale ešte viac sa upevnil v pokore. Obrnený pokorou vystupoval „z moci do moci“[1] a verne nasledoval Christa nesením svojho kríža.[2] Odvtedy čoraz viac začal vyhľadávať ticho a kvôli modlitbe sa častejšie vzďaľoval do Sarovského lesa, kde mal svoju pustovnícku kéliu. Dni od rána do večera trávil v monastieri, kde sa zúčastňoval na bohoslužbách, plnil pravidlá a vykonával rôzne práce, ale večer sa vzďaľoval do svojej pustovníckej kélie, aby bdel a modlil sa.
Predstavitelia monastiera videli, že diakon Serafim sa od iných mníchov odlišuje svojím cnostným životom, preto ho poslali do Tambova, kde ho biskup Teofil 2. septembra 1793 ako tridsaťštyri ročného vysvätil za kňaza. Ctihodný Serafim ešte s väčšou horlivosťou každý deň vykonával bohoslužby a s vierou a bázňou prijímal svätú Eucharistiu.
V tých rokoch oblasti okolo Sarova často postihoval hladomor, ale monastier bol stále sebestačný a pomáhal tým, ktorí sa ocitli v núdzi. Raz hladomor trval veľmi dlho a monastier počas mnohých mesiacov kŕmil tisíce hladujúcich ľudí. Keď nastal čas, že aj v monastieri sa minula múka a obilie, mnísi sa zhromaždili v chráme a prosili Boha o pomoc. Igumen monastiera slúžil Paraklis k Presvätej Bohorodičke a celú noc sa konali prosebné modlitby. Otec Serafim, ktorý veľmi dôveroval igumenovi, ráno išiel do skladu s múkou a prekvapený zbadal všetky koše plné chleba a obilia. Počas trvania hladomoru sa koše nevyprázdnili a hoci mnísi rozdávali chlieb tým, ktorí ho nemali, koše sa stále naplňovali. Milosrdenstvo ctihodného Serafima sa počas tohto obdobia ešte viac posilnilo.
Prevzaté z knihy: ZOZUĽAK, J.: Ctihodný Serafim Sarovský. Užgorod 2009.
Serafim Sarovský kňazom
[1] Ž 83, 8.
[2] Pozri Lk 14, 27.
