Skutočné pokánie

V malej dedinke na ostrove Leros sa približne pred tridsiatimi rokmi stala nasledujúca obdivuhodná udalosť, ktorú nám písomne zanechal otec Christo, kňaz svätého života, ktorý zomrel v roku 2010. Prečítajte si príbeh a žasnite nad nekonečnou láskou, ktorú k nám prechováva náš Christos:

„Bola sobota ráno. Po svätej liturgii som bol pripravený skonzumovať sväté Prijímanie zo svätej čaše. Zrazu do oltárnej časti chrámu vošiel mladý muž, sused menom Kostakis, zadýchaný, spotený a znepokojený so slovami:

– Otec Christo, zachráň nás! Môj otec cíti, že zomiera a chce, aby si ho vyspovedal a dal mu sväté Prijímanie.

Oblial ma studený pot. Chlapcov otec bol najkomplikovanejším, najmrzutejším a najčudnejším mužom v dedine. So všetkými sa hádal. Nechodil do chrámu, ani na pohreby, ani na svadby, ani na krstiny. Prežehnal som sa a považoval som za Božie volanie ísť k nemu okamžite so svätým Prijímaním. Jeho dom bol vzdialený približne štyridsať metrov od chrámu. Keď sme s chlapcom vošli do domu zomierajúceho pána – volal sa Ján – na nočný stolík vedľa postele pána Jána som položil svätú čašu, v ktorej bolo sväté Prijímanie.

Hneď som sa ho spýtal:

– Strýko Ján, skôr, než ti dám sväté Prijímanie, musím ťa vyspovedať a prečítať nad tebou odpustiteľnú modlitbu. Chceš?

– Chcem!

Položil som mu na hlavu epitrachiľ. Povedal mi, čo ho trápi, prečítal som nad ním odpustiteľnú modlitbu a chcel som mu dať sväté Prijímanie. Zobral som do rúk svätú čašu a čo vidím? Bola celkom prázdna, ani kvapka svätého Prijímania. Podlomili sa mi kolená. Povedal som pánovi Jánovi:

– Idem do chrámu a z Darochraniteľnice na svätom prestole prinesiem sväté Prijímanie, lebo neviem, prečo je čaša prázdna.

Pán Ján začal plakať a s nárekom mi povedal:

– Otče môj, Christos to robí kvôli mne. Všetko, z čoho som sa ti vyspovedal, bola lož, pretože som sa hanbil povedať svoje skutočné hriechy, ktoré sú oveľa ťažšie, ale ak chceš, sadni si a vykonám pred tebou skutočnú a úprimnú spoveď.

Tak sa aj stalo. Prečítal som nad ním druhú odpustiteľnú modlitbu a poprosil ho, aby počkal, kým pôjdem naspäť do chrámu a prinesiem sväté Prijímanie.

– Choď, – odpovedal mi pán Ján, – počkám ťa.

Zodvihol som svätú čašu a hľa, zázrak. Bolo v nej sväté Prijímanie. Prežehnal som sa a hneď som zomierajúcemu mužovi dal sväté Prijímanie. Jeho tvár zažiarila a upokojila sa. Zomrel predo mnou po skutočnom pokání. Oslavoval som nášho Christa a pomyslel si, ako múdro, rozvážne a láskavo odpustil pánovi Jánovi a daroval mu spásu.

Nech mu Boh odpustí. Večná je jeho pamiatka. Nezúfajme kvôli svojej spáse, aj keby sme boli najhriešnejšími ľuďmi na svete.

Želám dobré pokánie, dobrý raj všetkým nám, ktorí sme vykonali úprimnú a pokornú spoveď. Amin!“

Z gréčtiny preložil Ján Zozuľak