Starec Paisij uzdravil deti
Pán E. A., zubný lekár z Tessaloník, rozprával toto: „Bol som zarmútený, pretože obidve moje deti boli choré. Prišiel som za otcom Paisijom na Svätú Horu Atos. Pred jeho kéliou čakali mnohí. O chvíľu sa otvorili dvere a objavil sa. Povedal: ‚Mládenci, s každým sa pozhováram minútu dve, nie viac…‛
K štvrtému sa obrátil a povedal mi: ‚Poď, Evángelos…‛ Nepoznal ma, pretože som za ním prišiel prvýkrát. Vošiel som dnu a povedal mu: ‚Otče, mne nestačia dve minúty. Potrebujem veľa času, pretože som veľmi zarmútený. Prišiel som vám povedať, že podpálim tri chrámy. Povedz Bohu, aby prestal biť moje deti. Čo mu urobili?‛
Pozorne ma vypočul a druhýkrát ma nazval mojím menom, hoci ho nepoznal:
– Počúvaj, Evángelos. Tvoje deti sa uzdravia.
Potom mi daroval svoj ručne vyrobený kríž s ostatkami svätého Arsénia. Také bolo moje prvé zoznámenie sa s mojím milovaným Paisijom.
Moja dcéra mala psoriázu. Každé dva–tri dni jej telíčko zhora nadol vyzeralo ako telo hada. Uplynulo pätnásť dní od mojej prvej návštevy a vôbec sa neukázali príznaky jej choroby, okrem jednej vyrážky na kolene. Zobral som so sebou uterák a znovu som odišiel na Svätú Horu, aby som poďakoval a umyl nohy otca Paisija, čo samozrejme neprijal. Našiel som ho kopať a skôr, ako som mu stihol niečo povedať, riekol mi: ‚Evángelos, čo si mi prišiel povedať? Že tvoja dcéra má na kolene vyrážku? Boh jej ju nechal, aby si pamätala na svoju chorobu.‛
Môj syn trpel na vážnu chronickú chorobu. Dopad choroby bol nejasný. Lekári nerobili žiadne spoľahlivé predpovede.
Tretíkrát, keď som navštívil otca Paisija, mal som so sebou aj svojho syna. Bol malé dieťa. Všetci mnísi v monastieri, ktorí ho videli, pýtali sa ma: ‚Prečo dieťa spí?‛ Taký bol výraz jeho očí.
Otec Paisij, len čo nás zbadal, povedal môjmu synovi: ‚Vitaj, môj mládenec.‛ Bola tam veľmi ťažká skala. Skúšal som ju zodvihnúť, ale nemohol som. Otec Paisij povedal môjmu synovi: ‚Môžeš zodvihnúť túto skalu?‛ Chlapec šiel a zodvihol ju. Je to možné! V tej chvíli si starec kľakol a sklonil sa približne do rovnakej výšky ako dieťa a povedal mu: ‚Odteraz ti nič nie je.‛
V tej chvíli sa mu otvorili očičká. Nemal už zaspatú tvár, na ktorú som ako otec pozeral dva–tri roky. ‚Spolu s kameňom, ktorý zahodil, odišla aj jeho choroba,‛ povedal starec. A naozaj, môj syn sa má dodnes, chvála Bohu, veľmi dobre.
Prevzaté z knihy: Isaak, Jeromních: Život starca Paisija Svätohorského. Bratislava 2013
