Svedectvo mnícha Paisija
Mních Paisij vyrozprával svoju skúsenosť:
„Bol som študentom práva a navštívil som starca Paisija Svätohorského 22. augusta 1988 so svojím spolužiakom Gregorom. Prvýkrát som navštívil Svätú Horu Atos na podnet mojich známych, pretože som žil ďaleko od Cirkvi. Išiel som viac kvôli duchovnej turistike, ale chcel som tiež dokázať starcovi, že Boh neexistuje a zle premrhal toľko rokov ako mních.
Okolo štvrtej poobede sme dorazili do Panagúdy. Našli sme tam čakať asi tridsaťpäť ľudí. Vytrvalo búchali na zvonček, ale starec sa neobjavoval. My sme šli k zadným dverám, ale boli zatvorené. Tam, neviem, čo sa vo mne udialo, prvýkrát po dvanástich rokoch neexistujúceho tajinného (sviatostného) života som si kľakol a pomodlil sa: ‚Bože môj,‛ povedal som, ‚keď naozaj existuješ a chceš, aby som uveril, urob, aby prišiel starec a porozprával nám o Tebe.‛
Neuplynulo ani päť minút a starec prichádzal z lesa. Priblížil sa k nám pomaly so spokojným pohľadom a veľmi milým úsmevom.
– Otec Paisij? – dojatý som sa ho opýtal.
– Prečo chceš otca Paisija? – odpovedal mi.
– Aby som mu dal tieto ponožky a zobral od neho požehnanie.
– Zohni sa, aby som ťa požehnal.
Bolo to prvýkrát od môjho krstu, kedy som dostal takéto požehnanie. Položil mi ruku na hlavu a približne päť minút sa modlil.
Potom nás zaviedol na nádvorie svojej kélie a sadli sme si na polená. Rozprával o Bohu a o tom, čo sa deje vo svete, akoby počul posledné správy, a počas toho nám často ponúkal lukumi.
Medzitým prišli aj dvaja mladíci, ktorí sa zdali byť anarchistami, a starec pokračoval vo svojom rozprávaní. Rozprával nám tiež o budhizme a z môjho vnútra vykorenil tŕnie, pretože posledné roky som cvičil jogu hodinu denne.
Po hodine rozhovoru sa obrátil a povedal mi: ‚Chceš sa stať mojím poslušníkom?‛ Ja som mu odpovedal: ‚Nie, otče, ja sa na to nehodím; mám rád svet.‛ Tú istú vetu niekoľkokrát zopakoval aj neskôr, ale, žiaľ, ja som bol v tom čase tak ďaleko od duchovných vecí, že som nemohol pochopiť veľkoleposť tohto návrhu.
Potom nás nechal a šiel poskladať narezané drevo. Povedali sme, že mu pomôžeme, ale odmietol so slovami, že to robí kvôli askéze a že toto je jeho služba.
Uplynulo asi pätnásť minút a my, štyria duchovní turisti, sme sa navzájom nerozprávali. Boli sme dojatí slovami starca. Všetkým, čo povedal, rozbil moje pochybnosti o existencii Trojjediného Boha. Ja som však zároveň prijímal aj útoky myšlienok od diabla. Zrazu mi napadla myšlienka opýtať sa starca z duše, čo máme robiť, aby sme získali raj. Ale povedal som svojím samoľúbym rozumom, že keď otec Paisij je tak duchovne vyzdvihnutý, bude hádať moje myšlienky a odpovie mi. Boh sa nado mnou zľutoval, prehliadol môj egoizmus a videl som starca, ako necháva drevo a pomalými krokmi prichádza, hlboko sa pozerá už nie do mojich očí, ale do mojej duše, a odpovedá mi: ‚Maj lásku a vieru v Christa, dieťa moje.‛
Začali sa mi triasť nohy a srdce mi silno búšilo, až som si myslel, že sa mi rozbije. Jediné, čo sa mi podarilo vykoktať, bolo: ‚Gregor, pôjdeme‛ a ‚otče, požehnajte.‛ Odpovedal mi: ‚Prečo chceš odísť? Sadni si, urobím z teba svojho poslušníka a dám ti aj moje meno.‛ Avšak moje srdce neznieslo Božie zjavenie, ktoré sa v ňom uskutočnilo.
Odvtedy sa môj život úplne zmenil. Napriek tomu, že som ho už viac nevidel, stále medzi nami existovalo vnútorné duševné spojenie. Jeho prítomnosť v mojom živote aj po jeho zosnutí sa často vyjadruje obdivuhodným spôsobom. Avšak najväčší zázrak je, že sa mu navždy podarilo zasadiť Christa do mojej duše, hoci som bol úplne vzdialený od Cirkvi. O necelých šesť rokov som sa stal mníchom a dali mi meno Paisij, ako predvidel starec.“
Prevzaté z knihy: Isaak, Jeromních: Život starca Paisija Svätohorského. Bratislava 2013
