Svietiaci kríž
Svätý Paisij Svätohorský hovorí:
„Raz, na sviatok svätého Konštantína, mal ísť Chatziefentis (starec Arsénios Kappadocký) z dediny do kaplnky svätého Konštantína na celonočné bdenie. Až za súmraku sa vydal na cestu spolu s piatimi pútnikmi: Pródromom Kortsinóglom, Chatzi-Christom, Chatzi-Minasom, Pródromom Eznepídisom a Christoforidisom, pretože, ako vieme, jeden chorý človek ho volal sem a ďalší ho ťahal tam. Kým vyšli z dediny, zotmelo sa a ťažko sa im kráčalo, preto sa začali znepokojovať.
– Čo sa vám stalo? – opýtal sa ich otec Arsénios.
Odpovedali mu:
– Chatziefentis, nech máme tvoje požehnanie, ale nevidíme.
Otec Arsénios im povedal:
– Požehnaní, nevidíte svietiaci kríž, ktorý ide pred nami?
– Nie, – odpovedali pútnici, pretože nič nevideli.
Len Chatziefentis videl svietiaci kríž, preto im povedal:
– Poďte bližšie a chyťte sa ma za ruku.
Nasledovali otca Arsénia, a tak dorazili do kaplnky svätého Konštantína, kde slúžili celonočné bdenie a svätú liturgiu. Potom radostní vyšli na zelenú trávu. Po jedle sa starší rozprávali a mladší tancovali a spievali náboženské piesne.
Zrazu sa radosť zmenila na smútok, keď zbadali, že prichádza rota zbehov tureckej armády, ktorí lúpili a zabíjali. Boli ozbrojení a oveľa horší ako Ceti. Nuž, ženy a deti začali plakať a nariekať a obstúpili Chatziefentisa.
Starší muži radili niekoľkým mládencom z dediny, aby sa premiestnili a zdržali streľby, aby nedošlo k masakru. Podobne aj ženám a deťom hovorili, aby sa ukryli a aby zostali len starci a stareny. Mladí aj starí boli zmätení, preto ich otec Arsénios upokojoval slovami:
– Nebojte sa, nechajte ich priblížiť sa.
Fárasiotčania v slovách Chatziefentisa cítili istotu a upokojili sa. Len čo sa vojaci priblížili, otec Arsénios dvihol ruku a povedal im:
– Od Boha buďte prekliati a odo mňa spútaní.
Po týchto slovách zostali nehybní na mieste, kde sa nachádzali. V tej chvíli sa lúpežníci začali kajať a prosiť otca Arsénia, aby im odpustil:
– Odpusť nám, nech máme tvoje požehnanie. Uznávame, že sme zločinci. Rozviaž nás, aby sme mohli prísť k tebe a prijať od teba požehnanie. Aj my už budeme dobrí ľudia.
Vtedy ich Chatziefentis rozviazal a povedal im:
– Odhoďte zbrane, lebo my ich nepotrebujeme, a poďte sem.
Jeden za druhým zložili svoje zbrane, s plačom padli k nohám otca Arsénia a prosili o odpustenie. Od radosti a dojatia plakali aj ženy a deti.
Keďže mládencom z dediny nedovolili bojovať, Pródromos Eznepídis bol veľmi zarmútený, pretože sa chcel pustiť do Turkov. Nemohol sa zdržať, schytil jedného z vodcov, toho najaktívnejšieho, a začal ho biť. Dobrý Chatziefentis ho vyslobodil z jeho rúk a povedal mu, aby ho nechal. Dedinčania potom pozbierali zbrane, naložili ich na muly a odovzdali tureckým úradom vo Veréki (Svätom Konštantíne).
Niektorí z týchto zbehov, okrem toho, že sa kajali a zmenili svoj život, stali sa tajnými kresťanmi a pri výmene obyvateľstva tajne odišli s kresťanmi do Grécka. A ten, ktorého zbil Pródromos Eznepídis, sa stal kresťanom a namiesto mena Suleiman prijal meno Eleutérios. Pri výmene obyvateľstva aj on tajne odišiel a usadil sa v Giannitse. V roku 1982 ešte žil. Mal viac ako deväťdesiat rokov a volali ho Turkoleutéris, čo znamená turecký Eleutérios.“
Prevzaté z knihy: Mních Paisij Svätohorský: Život starca Arsénia Kappadockého. Bratislava 2015.
