V Sarovskom monastieri
Prochor (Serafim Sarovský) prišiel do monastiera v Sarovskej pustovni v predvečer sviatku Uvedenia Presvätej Bohorodičky do chrámu 20. novembra 1778. Radoval sa, keď videl, že všetci mnísi sú počas bohoslužby v chráme ponorení do modlitby. Ďakoval Bohu za to, že mu ukázal toto miesto pre mníšsky život.
Igumenom monastiera bol v tom čase starec Pachomij, krotký a pokorný mních, ktorý sa dôsledne cvičil v pôste a modlitbe, čím sa stal príkladom pre ostatných mníchov. Ten ho s láskou prijal a videl jeho ozajstné mníšske povolanie. Zaradil Prochora medzi poslušníkov a odovzdal ho starcovi Jozefovi, ekonómovi monastiera, aby ho duchovne viedol.
Prochor plnil všetky mníšske pravidlá a horlivo zachovával monastiersky poriadok. Vykonával rôzne práce v pekárni a pri spracovávaní dreva. Neskôr sa stal cirkevníkom. Medzi bratmi bol veľmi obľúbený, pretože ochotne vykonával všetky príkazy. Nikdy nebol bez práce, ale naopak, ustavičným zamestnaním sa snažil ochrániť pred nedbalosťou, ktorú považoval za najnebezpečnejšie pokušenie pre mnícha. Neskôr na základe osobnej skúsenosti hovoril:
– Táto choroba sa uzdravuje modlitbou, zdržiavaním sa mnohovravnosti, ručnou prácou, štúdiom Svätého Písma a trpezlivosťou, pretože nedbalosť sa rodí z malodušnosti, nedbanlivosti a mnohovravnosti.
Prevzaté z knihy: ZOZUĽAK, J.: Ctihodný Serafim Sarovský. Užgorod 2009.
