Zápas mlčanlivosti
Po smrti otca Izaiáša v roku 1807 ctihodný Serafím Sarovský nezmenil spôsob pustovníckeho života, ale doplnil nový prvok do svojej askézy, keď sa oddal zápasu mlčanlivosti. Neukazoval sa ľuďom, ktorí za ním prichádzali do pustovne. Ak náhodou niekoho stretol v lese, padol tvárou na zem a nedvíhal oči, kým sa nevzdialil. V stave mlčanlivosti prežil tri roky.
Neskôr počas nedieľ a sviatkov prestal navštevovať Sarovský monastier. Raz za týždeň, v nedeľu, mu do pustovne jeden mních prinášal potravu, hlavne v zime, keď ctihodný Serafím nemal zeleninu. Keď mních vstúpil do predsiene, starec vo svojom vnútri povedal: „Amin“, a s hlavou sklonenou k zemi otvoril dvere. Keď mních odchádzal, Serafím do nádoby na stole položil kúsok chleba alebo zeleninu, čím mu oznámil, čo si želá priniesť nasledujúci týždeň.
Boli to vonkajšie prejavy mlčanlivosti. Podstata tohto ťažkého duchovného cvičenia však nespočívala vo vonkajšom zdržiavaní sa od spoločenského styku, ale v tichu mysle a podriadení každej myšlienky Bohu. Mnohých bratov veľmi zarmucovalo prerušenie priameho kontaktu so starcom Serafímom a niektorí ho dokonca odsudzovali za to, že sa celkom izoloval, pretože považovali za dôležitejšie, aby slovami a skutkami duchovne viedol bratov bez toho, aby uškodil svojej duši. Na všetky výčitky Serafím odpovedal slovami svätého Izáka Sýrskeho: „Zamiluj si ticho, pretože to má oveľa väčšiu hodnotu, ako nakŕmenie hladných sveta.“ Odpovedal im aj slovami svätého Gregora Teológa: „Je obdivuhodné, keď teologizuješ o Bohu, ale oveľa užitočnejšie je, keď kvôli Nemu očistíš svoje vnútro.“
Prostredníctvom ťažkého duchovného cvičenia mlčanlivosti ctihodný Serafím očistil svoju dušu od vášní a celkom odzbrojil svojho nepriateľa – diabla, čo ho priviedlo k duchovnému videniu Boha. Zápas mlčanlivosti priniesol Serafímovi duchovné ovocie, ako je možné pochopiť z jeho poučení o tichu, ktoré sa nepochybne opierajú o jeho osobnú duchovnú skúsenosť.
Prevzaté z knihy: ZOZUĽAK, J. Ctihodný Serafim Sarovský. Užgorod 2009.
