Zosnutie Serafíma Sarovského
Neďaleko kélie ctihodného Serafíma Sarovského žil mních Pavol, ktorý mu pomáhal a nosil jedlo. Všimol si, že starec už trikrát navštívil vykopaný hrob a dlho pri ňom stál s pohľadom upriameným k zemi. Večer, keď sa nachádzal vo svojej kélii, počul ctihodného Serafíma spievať hymny vzkriesenia. V pondelok 2. januára mních Pavol o ôsmej hodine ráno šiel na svätú liturgiu. V predsieni starcovej kélie zacítil dym. Vo vnútri horelo veľa sviečok. Keď mnísi Serafímovi dohovárali, aby dával pozor, pretože sviečky môžu spôsobiť požiar, obvykle im povedal:
– Kým žijem, nedôjde k požiaru, ale keď zomriem, môj koniec oznámi požiar.
Tak sa aj stalo. Otec Pavol po obvyklom pozdrave zaklopal na dvere starcovej kélie, ale nedostal odpoveď. Dvere boli zvnútra zamknuté pákou. Myslel si, že ctihodný Serafím odišiel do svojej pustovne, ale keď zbadal, že v kélii niečo horí, zavolal ostatných bratov z monastiera, ktorí vyvalili dvere a vošli dnu. Oheň už nehorel. Na lavičke pri dverách boli položené knihy a tkaniny, ktoré starcovi priniesli rôzni návštevníci. Zhoreli pravdepodobne z iskier, ktoré od sviečok lietali dookola. Posledná iskra zhasla vo chvíli, keď vstúpili dnu.
Vonku bola tma. Práve sa rozvidnievalo. Do kélie ešte nepreniklo svetlo. Otcovia zapálili sviečku a zbadali starca Serafíma s rukami prekríženými na hrudi kľačať pred ikonou Bohorodičky Milosrdnej, pred ktorou každý deň vykonával svoje mníšske pravidlo. Mal oblečený biely podrjasnik a na krku kovový kríž, ako obvykle. Pred ikonou Presvätej Bohorodičky bola na stolíku otvorená kniha, z ktorej čítal svoje mníšske pravidlo.
Mnísi si mysleli, že spí, preto sa ho snažili opatrne zobudiť, ale nedostali odpoveď. Ctihodný Serafím ukončil svoj pozemský asketický život. Oči mal zatvorené, ale jeho tvár vyzerala ako živá a ponorená do modlitby. Jeho telo bolo ešte teplé, akoby jeho duch v tej chvíli opustil svoj pozemský príbytok.
S požehnaním igumena Nifona mnísi zobrali telo blaženého starca Serafíma na ruky a preniesli ho do susednej kélie jeromnícha Eustatia, kde mu umyli čelo a kolená, obliekli ho podľa mníšskeho poriadku, položili do truhly a preniesli do chrámu.
Zvesť o zosnutí ctihodného Serafíma sa bleskovo rozšírila a do monastiera okamžite začali prichádzať ľudia z celého okolia. Všetci smútili a žalostne plakali nad smrťou spravodlivého starca Serafíma, hlavne sestry z Divejevského monastiera, ktoré stratili svojho duchovného otca. Mali obavy, či sa nájde človek, ktorý ho nahradí ako duchovného vodcu.
Ján Zozuľak
